reklama

Hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou - aktualizované 2019-03-24

Hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou stojí v opozícii k neodarvinizmu. Môžeme to preskúmať na mutácii baktérií.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Faktor inteligencie vo vývoji druhov - hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou (Inteligentný dizajn bez Boha)

 

Slovo na úvod

  • Čitateľovi predkladám na posúdenie prepracovanú hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou. Je to niečo ako inteligentný dizajn, len bez Boha..

  • Teším sa na Vaše pripomienky.

Obsah

1 Vznik života a filozofia mysle

2 Cielené mutácie 

3 Poznámky k Sheldrakeovej teórii morfickej rezonancie

4 Moment slobody a determinizmu

5 Inteligentný zámer

6 Čo viedlo k sebauvedomeniu človeka

7 Záver

8 K čomu by sa mal recenzent vyjadriť

9 Korešpondencia s geológom a kreacionistom Romanom Ilavským

10 Komentáre k článku Faktor inteligencie vo vývoji druhov - hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou (Inteligentný dizajn bez Boha)

11 Posudok článku Faktor inteligencie vo vývoji druhov – hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou (Inteligentný dizajn bez Boha) - fyzik Martin Scholtz 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

12 Poznámky autora k posudku

 

1 Vznik života a filozofia mysle 

Téza: Prvotnosť inteligencie pred životom.

V roku 1838 nezávisle od seba nemecký botanik Mathias Jakob Schleiden a nemecký zoológ Theodor Schwann formulovali bunkovú teóriu, podľa ktorej základom každého organizmu rastlín aj živočíchov je bunka a každá bunka vzniká len delením z už existujúcej materskej bunky. Sledovaním reťazca generácií buniek naspäť v čase prichádzame na počiatok, a tak vzniká otázka, ako vznikla prvá bunka alebo ako vznikol život. Veda sa pokúša záhadu vzniku života rozriešiť, ale zatiaľ sa nám nepodarilo syntetizovať živý organizmus. Tento súčasný nedostatok kreacionisti využívajú na náboženskú propagáciu v tom zmysle, že život stvoril Boh. Kľúčom k riešeniu tejto záhady je asi čas. To, čo sa vyvíjalo milióny rokov, my chceme v laboratóriu syntetizovať za rok. Možno sa vede v budúcnosti podarí syntetizovať živý organizmus, a možno nie, podľa mňa to nespochybňuje teóriu vzniku života prirodzenou cestou. Ale možno vývoj hmoty smerom k životu naozaj niekto „postrčil“. Poznáte ten vtip: Rozprávajú sa dve akváriové rybičky: „Čo myslíš, je Boh?“ A druhá hovorí: „A kto si myslíš, že nám každé ráno sype potravu?“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

K riešeniu tohto problému zrejme smeruje aj čisto filozofická disciplína, zaoberajúca sa vzťahom vedomia a tela – filozofia mysle. Širšie by sme mali túto otázku uchopiť ako vzťah vedomia a hmoty. Naozaj je problém odvodiť vedomie z hmoty a vysvetliť fenomén inteligencie živých organizmov, to ma privádza na myšlienku prvotnosti inteligencie pred životom, čím sa trochu približujem ku kreacionizmu.

V živom organizme prebiehajú iba fyzikálne a chemické procesy a nie je možné v ňom objaviť žiadnu vitálnu silu či dušu. Preto sú iba dve možnosti - dva prístupy či dve stanoviská:

  1. Inteligencia organizmu, napríklad človeka, buď vyplýva z fyzikálnych a chemických procesov prebiehajúcich v jeho nervovom systéme, v širšom zmysle z fyzikálnych a chemických procesov prebiehajúcich v jeho tele.

  2. Alebo inteligencia organizmu vyplýva z princípu, ktorý riadi už fyzikálne a chemické procesy prebiehajúce v jeho tele a nervovom systéme a organizuje ich do organizmu. Tento princíp nazvime „inteligencia v širšom zmysle“ - t.j. elementárna inteligencia. 

Objasniť, ktorý prístup je správny, nám pomôže, ak si zadefinujeme, čo živý organizmus je. Ako som uviedol, v živom organizme prebiehajú iba fyzikálne a chemické procesy (ďalej uvádzam len fyzikálne procesy) a živý organizmus je vlastne tiež iba fyzikálny proces, avšak dopĺňam: riadený inteligenciou!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najvšeobecnejšia definícia živého organizmu teda je: fyzikálny proces riadený inteligenciou. (Poznámka: Táto definícia je však taká široká, že sa do nej zmestí aj bager.)

Ak však inteligencia riadi fyzikálne procesy v organizme, nemôže z nich vyplývať (tieto dve možnosti sa vzájomne vylučujú, objasním ďalej)! Na základe tejto jednoduchej úvahy sa prikláňam k druhému stanovisku.

Skúsme to ešte preskúmať. Vyplýva naša osobná inteligencia z fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom tele alebo naopak: „inteligencia v širšom zmysle“ je princípom, ktorý ich riadi? Presnejšie: vyplýva naša inteligencia z fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom mozgu alebo je princípom, ktorý riadi naše myslenie a prejavuje sa fyzikálnymi zmenami v našom mozgu? Podľa môjho názoru je nezmyselná predstava, že naše myslenie, ale nakoniec aj naše konanie, riadia determinované (nevyhnutné) fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele a našom mozgu. Keby to tak bolo, človek by bol strojom.1 Teda princípom, ktorý riadi naše myslenie a naše konanie je inteligencia. V tomto prípade je inteligencia princíp, ktorý riadi fyzikálne procesy prebiehajúce v našom mozgu a je základom nášho myslenia, ale tiež základom našej reakcie na podnety a nášho konania. V širšom zmysle je princípom, ktorý organizuje fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele, riadi procesy prebiehajúce v bunkách, organizuje ich do organizmu a nervovej sústavy. A v najširšom zmysle je princípom, ktorý organizuje už hmotu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ešte je tu jeden argument. Evidentné je to v prípade nášho konania. Ak naša osobná inteligencia vyplýva z fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom tele, vyplýva vlastne aj z nášho konania. Je však zrejmé, že naša osobná inteligencia nevyplýva z nášho konania, ale naše konanie riadi, teda riadi fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele. Tento argument trochu odľahčene demonštruje príklad: Ak vaša osobná inteligencia vyplýva z fyzikálnych procesov prebiehajúcich vo vašom tele, potom zdvihnete ruku skôr, ako si na to pomyslíte - konanie predchádza mysleniu -, čo je zjavne nezmysel! Ale ak vaša osobná inteligencia vyplýva z princípu, ktorý riadi už fyzikálne procesy prebiehajúce vo vašom tele (tým princípom je „inteligencia v širšom zmysle“), potom môžete zdvihnúť ruku, keď vám to napadne.

Aj na základe týchto úvah považujem za správny druhý prístup.

Domnievam sa, že ten istý princíp, ktorý organizuje hmotu, organizuje i nás - živý organizmus. A ten istý princíp, ktorý organizuje nás, organizuje už hmotu. A pretože nás riadi inteligencia, predpokladám, že už hmotu riadi „inteligencia v širšom zmysle“. Teda už na úrovni fyzikálnych procesov hmoty je v zárodku prítomná naša inteligencia, sloboda či slobodná vôľa.

Poznámka: Bolo mi namietnuté, že vyššie uvedené dva prístupy sa vzájomne nevylučujú. Avšak podľa môjho názoru medzi nimi platí „buď - alebo“. Sú len dve logické možnosti: buď inteligencia z fyzikálnych procesov vyplýva, alebo „inteligencia v širšom zmysle“ ich riadi. Zastávam druhé stanovisko. Inteligencia nemôže vyplývať z fyzikálnych procesov, keď ich riadi, lebo by to bola kontradikcia - logický nezmysel.

Mätúce je, že v živom organizme naozaj nemôžeme nájsť nič, len fyzikálne procesy. To zvádza k myšlienke, že aj jeho inteligencia musí z nich vyplývať! Toto zdanie je základom mechanistickej teórie života (objasním v časti 3). Potom je tu ale ten problém: Ako môže inteligencia riadiť to, z čoho vyplýva alebo markantnejšie vyplývať z toho, čo riadi? Otázka pre recenzentov: Je to možné alebo je to logický nezmysel?

Možno však pripustiť úvahu, že osobná inteligencia organizmu, ktorá zdanlivo vyplýva z fyzikálnych procesov organizmu, je odrazom „inteligencie v širšom zmysle“, ktorá fyzikálne procesy riadi.

Ako to súvisí s vedomím?

Podľa môjho názoru koncepcia inteligencie riadiacej už hmotu odstraňuje dualizmus vedomie – hmota, ako aj dualizmus anorganické – organické, pretože živý organizmus definujeme ako fyzikálny proces (matériu) organizovaný inteligenciou a vedomie je potrebné len na to, aby inteligencia mohla riadiť organizmus (podrobnejšie ďalej).

Filozof prof. PhDr. Josef Krob, CSc. mi v korešpondencii napísal:

Není mi jasné, jaký by měl být vztah mezi vědomím a inteligencí. Čí inteligence? Odkud pochází? To je nějaké kouzlo, nebo fyzikální proces? Já chápu inteligenci spíše jako funkci nebo schopnost organismu, takže s Vaším výchozím bodem nemohu souhlasit.

Moja reakcia:

Ako som uviedol, v živom organizme nie je možné nájsť nič, čo by nebolo prítomné už na úrovni hmoty; v živom organizme prebiehajú iba fyzikálne procesy, nie je možné v ňom objaviť žiadnu vitálnu silu či dušu. A predsa, keď pozorujeme živý organizmus a vidíme iba fyzikálne procesy, niečo nás prekvapuje - je to jeho inteligencia, t.j. schopnosť adekvátne reagovať na podnety, čo sa prejavuje napríklad dráždivosťou (na rušivý podnet organizmus reaguje podráždením), pudom sebazáchovy a podobne. Teda živý organizmus riadi jeho schopnosť reagovať na podnety adekvátne, jednoduchšie a výstižnejšie povedané: riadi ho jeho inteligencia. Schopnosť organizmu reagovať na podnety inteligentne (adekvátne) tvorí základ jeho vedomia. Presnejšie: vedomie je nástroj, ktorý umožňuje inteligencii riadiť organizmus. Avšak to, čo riadi živý organizmus – inteligencia – musí riadiť už fyzikálne procesy hmoty (protónov, neutrónov, elektrónov), pretože živý organizmus je iba fyzikálny proces, avšak, ako som doplnil - riadený inteligenciou! To, čo riadi už fyzikálne procesy hmoty na nižšej úrovni, je „inteligencia v širšom zmysle“. Táto inteligencia teda nie je fyzikálny proces, ale je tým, čo riadi už fyzikálne procesy. Táto inteligencia organizuje fyzikálne procesy hmoty do organizmu, bunky organizmu organizuje do nervovej sústavy, riadi organizmus, jeho reakcie na podnety, prejavuje sa jeho vedomím, u človeka aj sebauvedomením a ako jeho osobná inteligencia.

Myšlienka inteligencie organizujúcej už fyzikálne procesy hmoty je do určitej miery inšpirovaná kreacionizmom, s tým rozdielom, že kreacionisti potrebujú nadprirodzenú bytosť, ktorá všetko stvorila a riadi. Avšak po Darwinovi je idea, že Boh stvoril oddelene jednotlivé živočíšne druhy a hotového človeka, neudržateľná a všeobecne sa akceptuje, že všetko živé sa vyvinulo zo spoločného predka. V rámci mojej koncepcie sa bez nadprirodzenej bytosti zaobídeme. Nepotrebujeme Božiu inteligenciu, pretože živý organizmus riadi jeho vlastná inteligencia. Odkiaľ sa však vzala? Ak živý organizmus definujeme ako fyzikálny proces riadený inteligenciou, musí byť prítomná už na úrovni fyzikálnych zákonov a musí organizovať už fyzikálne procesy hmoty.

Čo môžeme povedať o vzniku života?

Bázou, na ktorej funguje život, je premena energie – všetci prijímame potravu a vylučujeme. Život sa ďalej vyznačuje reprodukciou, teda vznikol ako systém premeny energie vyznačujúci sa reprodukčnou schopnosťou. Keby sme však iba takto definovali život, nebol by to jav v prírode ojedinelý, takýmto systémom je napríklad aj oheň.2 Rozdiel spočíva v tom, že živý organizmus je riadený inteligenciou. Po materiálnej stránke sme iba procesom premeny energie, k tomu však pristupuje ešte niečo, čo je prítomné už na úrovni fyzikálnych zákonov, ktorými sa riadia fyzikálne procesy hmoty a tým je inteligencia. Život teda vznikol ako reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou.

Špecifickejšia definícia živého organizmu teda je: reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou.

Hypotéza ako vznikol život.

V konečnom dôsledku pokojový stav neexistuje a existuje iba ustavičná premena energie. Tento proces riadený „inteligenciou v širšom zmysle“ viedol k postupnému narastaniu komplexnosti predbiologických zlúčenín a nakoniec až k vzniku života. „Inteligencia v širšom zmysle“ organizuje elementárne prvky do komplexnejších celkov, čím rastú ich možnosti a sloboda, pričom základom tejto komplexnosti je lepšie organizovaná premena energie. „Inteligencia v širšom zmysle“, ktorá organizuje už hmotu (protóny, neutróny, elektróny), organizuje častice hmoty do organizmu a tvorí základ vedomia.

Týmto spôsobom súčasne riešime viac problémov:

  1. Vzťah vedomia a hmoty: „Inteligencia v širšom zmysle“ organizuje už fyzikálne procesy hmoty (premenu energie) do komplexnejších celkov, čím rastú ich možnosti a sloboda a tvorí základ vedomia.

  2. Zároveň tak riešime aj otázku vzniku života: Tento proces organizácie viedol k postupnému narastaniu komplexnosti predbiologických zlúčenín a nakoniec až k vzniku života.

  3. A má to ešte tretiu výhodu: Myšlienka evolúcie riadenej inteligenciou umožňuje elegantne vysvetliť vznik zložitých biologických štruktúr prirodzenou cestou, na čo často poukazujú kreacionisti, ktorí tvrdia, že náhodou, resp. iba náhodnou mutáciou a selekciou, to nie je možné!

Živý organizmus je teda reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou. Inteligencia tohto systému neustále zefektívňuje život. Hnacou silou evolúcie je zefektívniť život! Vývoj je sled objavov, ktoré zefektívňujú život! Táto postupnosť objavov je zapísaná v génoch. Embryo človeka prechádza vývojovými štádiami od primitívnych organizmov až po ľudského jedinca, pričom po dosiahnutí určitého štádia sa iniciuje program ďalšieho rozvoja. Gény sú pre organizmus tým, čo je knižnica pre ľudstvo – je to zápis informácie, pamäte.

Inteligencia, ktorá organizuje živý organizmus, sa snaží zabezpečiť čo najlepšie podmienky pre život:

  1. V prvom rade sa snaží zabezpečiť, aby sa nenarušil proces premeny energie potrebný pre život a organizmus predčasne nezahynul. Prejavuje sa ako pud sebazáchovy.

  2. Po dosiahnutí určitej zrelosti organizmu usiluje o jeho reprodukciu.

  3. Snaží sa zefektívniť život – organizovať proces premeny energie tak, aby poskytoval čo najväčšie možnosti a slobodu.

  4. Núti organizmus poznávať svoje životné prostredie, aby sa mu lepšie prispôsobil alebo ho ovládol, pričom poznanie získané skúsenosťou sa odovzdáva potomkom buď vo forme inštinktov, alebo u ľudí tradíciou.

  5. Organizuje indivíduum do vyšších celkov, čím rastú jeho možnosti, ako napríklad bunky organizuje do organizmu alebo analogicky ľudí do spoločenstiev.

2 Cielené mutácie 

Téza: Obhájiť cielené mutácie. Sily, ktoré riadia evolúciu nie sú slepé, vývoj druhov usmerňuje inteligencia.

Vopred upozorňujem, že pod pojmom „mutácia“ rozumiem akúkoľvek dedičnú zmenu génov organizmu, ale aj získanie či preskočenie novej genetickej informácie, ako je to v prípade baktérie, či presnejšie plazmidu, pri získaní odolnosti proti antibiotiku. Baktéria získava odolnosť spolu s plazmidom (pozri časť 2, odsek Plazmidy a odsek Preskakujúce gény).

Na začiatok uvediem odlíšenie hypotézy evolúcie riadenej inteligenciou od neodarvinizmu, ktoré potom podrobnejšie objasním.

 Princíp neodarvinizmu je jednoduchý: náhodná mutácia a selekcia. Keďže mutácia je náhodná, je málo pravdepodobné, že viac jedincov z populácie bude mutovať rovnakým smerom. Dochádza k rozptylu mutácií (zmene génov rôznym smerom), z ktorých selekcia vyberá tie životaschopné.

V porovnaní s tým, podľa hypotézy evolúcie riadenej inteligenciou, mutáciu riadi inteligencia, takže celá populácia bude mutovať viac-menej rovnakým smerom, výhodným pre život, resp. výhodnú mutáciu preberie celá populácia.

Proti sebe potom stoja dva princípy:

  1. Rozptyl mutácií a selekcia (náhodná mutácia a selekcia) – neodarvinizmus.

  2. Mutácia celej populácie jedným smerom, výhodným pre život – cielená mutácia – hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou. 

Neodarvinizmus sa pokúša vysvetliť vývoj len na základe princípu náhodná mutácia a selekcia. V súčasnosti však existujú dôkazy cielenej mutácie, čo je v rozpore s pozíciou neodarvinizmu, že mutácia je dielo náhody:

  1. Pri experimentoch s baktériami sa zistilo, že v záťažových situáciách samy menia svoje gény vhodným smerom pre ich prežitie ([1], 101). (Predpokladám, že všetky baktérie mutovali rovnakým smerom, výhodným pre ich prežitie, čo sa v citovanej literatúre neuvádza.)

  2. V nedávnej minulosti bol v prírode zistený výskyt obojpohlavných ľadových medveďov, pričom k tejto funkčnej zmene došlo z generácie na generáciu. Príroda sa týmto asi snaží zvýšiť ich reprodukčnú schopnosť a tak zachrániť tento druh pred vyhynutím.

Je zrejmé, že mutáciu génov baktérií riadi inteligencia, čo je v rozpore s princípom náhodnej mutácie a selekcie. Podľa princípu náhodnej mutácie a selekcie by výhodná mutácia mala postihnúť iba jednu baktériu, a nie celú populáciu.

Na príklade ľadových medveďov nám príroda ukazuje, ako vlastne funguje evolúcia. Pri ohrození určitého druhu sa aktivizujú mechanizmy, ktoré nám dodnes nie sú známe, a až keď tieto mechanizmy zlyhajú, dôjde k vyhynutiu druhu. Vyzerá to tak, ako keby potreby a možnosti rozvoja organizmu boli vstupom do zložitého programu, ktorý ich vyhodnocuje a navrhuje mutáciu DNA, ktorú potom príroda testuje v živom jedincovi. Čím viac je druh v ohrození, tým väčší tlak pôsobí na spustenie mutácie. Ale keby mutácia bola dielo slepej náhody, ľadovým medveďom by miesto dvoch pohlaví narástla piata noha! Zišlo by sa zistiť, či obojpohlavné ľadové medvede, ktoré v súčasnosti žijú, majú jedného predka alebo rovnaká mutácia postihla súčasne viac jedincov v populácii, ako je to v prípade pokusov s baktériami.

Sú dve kritériá, ako rozoznať cielené mutácie od náhodných:

  1. Cielená mutácia postihne súčasne viac jedincov v populácii, ako je to v prípade pokusov s baktériami.

  2. Cielená mutácia je finálna a zvýhodňuje jedinca, ako je to v prípade pokusov s baktériami aj v prípade obojpohlavných ľadových medveďov. 

Domnievam sa, že vývoj druhov sa nedá vysvetliť iba na základe princípu: náhodná mutácia a selekcia. A. Einstein objavil špeciálnu teóriu relativity. Dá sa to vysvetliť náhodnou mutáciou a selekciou? Asi nie! Musíme brať do úvahy, že živý organizmus je inteligentný a jeho prispôsobenie sa podmienkam je predovšetkým výkon inteligencie, a nie dielo náhody!

Určité javy si možno nevyžadujú zložitejší princíp ako náhodná mutácia a selekcia. Môžeme to preskúmať na reprodukcii vírusu HIV. Vírus HIV má určitú prirodzenú formu, v ktorej je najlepšie prispôsobený prostrediu. Keď postihnutý vírusom HIV začne užívať lieky, vírus zmutuje a vytvorí novú formu, ktorá je lepšie prispôsobená prostrediu. Neodarvinisti vysvetľujú tento jav nasledovne: Každé indivíduum je jedinečné. Určité indivíduum je lepšie prispôsobené prostrediu ako iné, rozmnoží sa a vytvorí škálu nových indivíduí s určitým dedičným znakom, z ktorých niektoré sú zas lepšie prispôsobené prostrediu ako iné. V populácii sa tak postupne presadí genetický znak prvého úspešného indivídua. Inteligencia v tomto prípade skutočne nehrá rolu! Sily, ktoré riadia evolúciu, sú slepé: zakladajú sa na tom, že jedno indivíduum je náhodou prispôsobené prostrediu lepšie ako iné. Ako potom ale vysvetlíme pokusy s baktériami, keď nie jedna, ale všetky menili svoje gény rovnakým smerom, výhodným pre ich prežitie? Malo by tu predsa dôjsť k rozptylu, a len jedna baktéria by sa mala rozmnožiť!

Pokusy s baktériami ukazujú, že príroda nie je slepá a neplytvá energiou na vytváranie samoúčelných mutácií, ale naopak koná účelovo. V zásade môže platiť postupnosť:

prostredie – inteligencia organizmu – cielená mutácia – (užšia) selekcia

Prostredie ponúka možnosti rozvoja alebo pôsobí tlak, na ktorý živý systém reaguje inteligentne - cielenou mutáciou -, rovnakým smerom, výhodným pre život, mutuje viac členov populácie a selekcia vyberá spomedzi mutácií tie najživotaschopnejšie.

Pre porovnanie schéma neodarvinizmu je:

prostredie – náhodná mutácia – (širšia) selekcia

Prostredie ponúka možnosti alebo pôsobí tlak, na ktorý živý systém reaguje náhodnou mutáciou, dochádza k rozptylu mutácií, z ktorých selekcia vyberá tie životaschopné.

Hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou sa ďalej pokúsim priblížiť v nasledujúcich odsekoch:

Plazmidy. Plazmidy predstavujú akési bunkové symbionty. Ako už naznačuje ich názov, vyskytujú sa v cytoplazme bunky a sú to akoby gény „odtrhnuté“ z chromozómov, ktoré sú však schopné rozmnožovať sa samy, nezávisle od chromozómov. Plazmid je vlastne iba kúsok maličkej, no autonómne sa kopírujúcej DNA. Baktérie za normálnych okolností sa bez nich zaobídu, ale v určitých zmenených podmienkach im plazmidy môžu zachrániť život. Na plazmidoch sa totiž veľmi často nachádzajú gény zneškodňujúce antibiotiká. Baktéria s takýmto plazmidom je potom proti antibiotiku odolná čiže rezistentná. Po zavedení antibiotík do praxe sa v dôsledku mimoriadnych evolučných schopností plazmidov veľmi rýchlo objavujú nové rezistentné kmene baktérií. Zdá sa, že rozhodujúci podiel na evolučnej pružnosti plazmidov majú nedávno objavené preskakujúce gény. Zistilo sa, že gény rezistencie dokážu preskočiť z plazmidu na ktorúkoľvek inú DNA v bunke, napríklad na bakteriálny chromozóm, na iný plazmid alebo vírusovú DNA. Vďaka tomu gény rezistencie sa môžu samostatne šíriť na ďalšie baktérie ako nejaká epidémia génov ([3], 218-219). 

Vyššie uvedený mechanizmus podľa môjho názoru potvrdzuje hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou; je to ďalší dôkaz! Stačí, keď jeden plazmid, ktorý sa stal odolný proti antibiotiku hoci aj náhodnou mutáciou, prenesie svoju genetickú informáciu do celej populácie baktérií, čím zabezpečí jej mutáciu jedným smerom – odolnosť proti antibiotiku. Nemusí teda dochádzať k rozptylu mutácii baktérií a (širšej) selekcii.

Preskakujúce gény. Hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou stojí na predpoklade, že objav prírody, ktorý reprezentujú napr. gény zvyšujúce adaptáciu organizmu na prostredie, sa šíri do celej populácie a usmerňujú jej vývoj ako cielená mutácia. Túto hypotézu potvrdzuje nedávny objav preskakujúcich génov.

Čo sú to preskakujúce gény? Už v štyridsiatych rokoch pozorovala americká genetička Barbara McClintocková u kukurice nezvyčajné genetické javy. Začala ich vysvetľovať veľmi originálnou predstavou o génoch, ktoré sú schopné meniť svoje miesto na chromozóme. A to tak, že preskočia zo svojho pôvodného miesta na iné. Táto koncepcia bola natoľko v rozpore s celou klasickou mendelovskou genetikou, že celé desaťročia nikto nebral McClintockovú vážne. Tento názor pretrvával až do začiatku sedemdesiatych rokov, keď sa podobné javy pozorovali na molekulárnej úrovni u baktérií. Zistilo sa, že gény rezistencie na plazmidoch sú schopné preskočiť na iné miesto v DNA. Miesto sa môže nachádzať buď na tej istej molekule, alebo na inej molekule. Pritom preskočenie génu je súčasne aj jeho okopírovaním, takže pôvodne z jednej kópie máme dve. Mechanizmy preskakovania génov navodzujú aj rozsiahle výmeny celých častí genetickej informácie. Navyše frekvencia týchto prestávb genetického materiálu je niekedy až tisíckrát vyššia ako pri bežných mutáciách. Pre evolučnú teóriu z toho plynú revolučné dôsledky. Genetická informácia sa nemení len akumulovaním drobných zmien, zámenami nukleotidov („preklepmi“), ale aj preskakovaním a kombinovaním celých často funkčných celkov genetickej informácie. V súčasnosti sa čoraz viac evolucionistov prikláňa k názoru, že hlavným motorom evolučne významnej variability budú práve mechanizmy prestavby genetickej informácie, a nie hromadenie drobných odchýlok. Tie majú skôr význam akéhosi informačného šumu, ktorý po prekročení určitej hranice selekcia vyhodí z ďalšieho kola evolúcie. Názorom dnešných genetikov je, že evolúcia prebieha skôr genetickými revolúciami ako postupnými pomalými reformáciami ([3], 292-293).

Cielené mutácie, ktoré sa snažím obhájiť, sú vlastne takouto genetickou revolúciou. Je zrejmé, že preskakovanie génov nie je otázka náhody, ale riadi to inteligencia. Preskakujúce gény sú cielenou mutáciou! Toto je veľmi závažný dôkaz!

Skúsenosť a inštinkt.  Sú tri možnosti: 

  1. Poznanie nadobudnuté skúsenosťou (u organizmov) neovplyvňuje gény, a teda nemôže ovplyvniť vrodené konanie potomstva. To je pozícia neodarvinizmu.

  2. Poznanie nadobudnuté skúsenosťou ovplyvňuje gény a odovzdáva sa potomstvu geneticky vo forme inštinktov. To je pozícia lamarckizmu.

  3. Poznanie získané skúsenosťou preberá vo forme inštinktov priamo celá populácia (mechanizmus toho sa pokúša vysvetliť Rupert Sheldrake vo svojej teórii morfickej rezonancie, objasním v časti 3). Táto pozícia hypotéze evolúcie riadenej inteligenciou najviac zodpovedá. 

Pôvodne som sa prikláňal skôr k lamarckizmu, ale túto pozíciu vyvracia pokus, ktorý robil W. McDougall s bielymi krysami. Ich úlohou bolo naučiť sa uniknúť zo špeciálne konštruovanej nádrže s vodou tak, že plávali jednou z dvoch ciest. „Zlá“ cesta bola jasne osvetlená, zatiaľ čo „správna“ nebola. Keď sa krysa snažila uniknúť osvetlenou cestou, dostala elektrický šok. Obidve cesty boli osvetľované striedavo. Počet chýb, ktoré krysy urobili, než sa naučili opúšťať nádrž neosvetlenou cestou, bol meradlom ich rýchlosti učenia. Zistilo sa, že u krýs z cvičenej línie (potomkov cvičených krýs) bola, bez selekcie, značná tendencia učiť sa v nasledujúcich generáciách rýchlejšie ([2], 196-199). Neskôr - pri revízii pokusu, ktorú vykonal W. E. Agar - bola však presne rovnaká tendencia zistená aj u necvičenej línie ([2], 200), čo lamarckizmus nemôže vysvetliť. Poznanie nadobudnuté skúsenosťou sa teda odovzdáva vo forme inštinktov priamo celej populácii, čo potvrdzuje hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou – ďalší dôkaz! Doplním ešte, že z pozície neodarvinizmu sa schopnosť rýchlejšieho učenia celej populácie krýs nedá vysvetliť: k zrýchleniu učenia, bez selekcie, by nemalo dochádzať u potomkov cvičených, ani necvičených krýs. 

Princíp revolúcie vo vývoji druhov. Neodarvinizmus vysvetľuje vývoj ako dôsledok zmeny génov v populácii. Pre prispôsobenie sa druhu určitým podmienkam je dôležitá rôznosť génov, z ktorých selekcia vyberá tie lepšie prispôsobené. V dôsledku selekcie sa gény v populácii menia a to je evolúcia.

Ak odhliadneme od tohto vysvetlenia vývoja, druhy vznikajú a vyvíjajú sa v dôsledku troch princípov:

  1. Revolúcie, ktorá vznikne v dôsledku kataklizmy – zmeny podmienok, v ktorých žije druh.

  2. Evolúcie, keď sa populácia jedincov prispôsobuje novým podmienkam. Prispôsobenie sa novým podmienkam, vzniknutých kataklizmou, si vyžaduje inteligenciu. 

  3. Revolúcie spôsobenej inteligenciou. Prispôsobenie sa podmienkam prináša nové možnosti rozvoja: objavenie nových zdrojov, možností, stratégií, čo je výkon inteligencie a znamená to revolúciu a vedie k zmene spôsobu života a ďalšej špecializácii druhu. Revolúcie častejšie vznikajú z tohto, ako z prvého dôvodu.

Vo vývoji druhov zohráva podstatnú rolu faktor inteligencie a princíp revolúcie. Ako som už uviedol: vývoj je sled objavov, ktoré zefektívňujú život! Evolúcia nielenže podporuje inteligenciu u nižších živočíchov od človeka, ale ju priamo predpokladá. Rozvoj v každej oblasti je podmienený inteligenciou: Prechod od plachtenia k lietaniu je podmienený inteligenciou, prechod od chôdze po štyroch k vzpriamenej chôdzi si vyžaduje inteligenciu a tak podobne. Selekcia vyberá tých najšikovnejších jedincov. Ale to, čo vedie k špecializácii a divergencii (rozvetvovaniu) druhov, je objavenie nových zdrojov, možností a stratégií, čo je predovšetkým výkon inteligencie, ale z časti aj náhoda. Príroda uprednostňuje tých, ktorí ich dokážu využiť, buď ich sami objavili, alebo sa ich naučili využívať, a títo jedinci potom nahradia pôvodnú populáciu. Smer vývoja však primárne určuje faktor inteligencie (objavenie zdrojov, možností a stratégii), a až sekundárne je to selekcia.

Objavené poznatky a stratégie sa odovzdávajú u ľudí tradíciou alebo u zvierat v inštinktoch. No všetko, čo sa časom stalo tradíciou alebo prerástlo v inštinkt, stalo sa raz prvýkrát a znamenalo to revolúciu. Prvým krysám v McDougallovom pokuse (uvádzam vyššie) muselo napadnúť, ako uniknúť z nádrže s vodou. Uvediem ešte iný príklad: Keď suchozemský cicavec prvýkrát prišiel k moru a začal v ňom loviť ryby, bol to výkon inteligencie a znamenalo to revolúciu. Podobne, keď sa zdokonaľoval v plávaní. Keď sa mu telo postupne prispôsobilo životu v mori, bola to evolúcia; tu je sporný moment, či telesné prispôsobenie suchozemských cicavcov novým podmienkam spôsobila iba náhodná mutácia a selekcia alebo za týmto javom môžeme hľadať cielenú mutáciu. A tak vznikol morský cicavec.

Nepriamym dôkazom cielených mutácii je skutočnosť, že fosílií prechodných živočíšnych foriem je možné nájsť pomerne málo. Evolúcia má však okrem kreačnej aj perseverančnú vlastnosť, čiže udržuje živočíšny druh vo forme, v ktorej je najlepšie prispôsobený prostrediu, a nám sa darí nájsť len skameneliny druhov, ktoré najdlhšiu dobu v nezmenenej forme obývali našu planétu. Avšak podľa objavených fosílií to funguje skôr tak, že druhy sa menia skokom, možno len v priebehu niekoľko tisíc generácií. Ak je to tak, potom druhy sa menia tak rýchlo v dôsledku revolúcie, spôsobenej kataklizmou alebo inteligenciou. Cielená mutácia by rýchly rozvoj druhov najjednoduchšie vysvetľovala. Takto by sa dal najľahšie vysvetliť fenomén kambrickej explózie.3 Ak za vývojom živých organizmov nachádzame inteligenciu, tak kambrickú explóziu môžeme prirovnať k vzniku antickej filozofie v 6. stor. pred n. l. alebo rozvoju vedy a techniky v posledných dvoch storočiach.

Podstatou vývoja je, že sa nedá zastaviť, pričom úlohou génov je skôr udržať výhodné znaky. A predsa pod tlakom prostredia alebo nahromadenia drobných zmien dochádza k zmene génov a vzniku niečoho nového, ktoré potom podlieha prírodnému a pohlavnému výberu a nadobudnuté znaky sú dedičné. Moment revolúcie spočíva v tom, že určitú štruktúru organizmus začne využívať novým spôsobom.

Inými slovami: Príroda ustavične zdokonaľuje organizmy a zefektívňuje život, pričom občas vytvorí novú štruktúru, ako napríklad oko alebo srdce, a to znamená revolúciu. Tu je sporné, či tieto nové štruktúry vznikli iba náhodnou mutáciou a selekciou alebo vznikli cielenou mutáciou. Náhodná mutácia vo väčšine prípadov poškodzuje jedincov, nemá žiadny zámer, kým zámerom cielenej mutácie je vždy zefektívniť život, a pri vzniku týchto nových štruktúr vždy išlo o zefektívnenie života. K vzniku týchto štruktúr zrejme prispela aj náhoda, ale v konečnom dôsledku bolo ich vytvorenie asi tak náhodné, ako objavenie špeciálnej teórie relativity a rozvoj jadrovej techniky.

Poznámka: Musím však pripustiť (v rozpore s tým, čo píšem), že vznik týchto štruktúr sa teoreticky dá vysvetliť aj náhodnou mutáciou a selekciou. To, čo vyzerá ako riadenie inteligencie, môže spôsobovať selekcia.

Ako teda vznikli zložitejšie štruktúry, napríklad vtákom operené krídla? Je pravdepodobné, že tieto štruktúry mali pôvodne inú funkciu, napríklad perie tepelno-izolačnú, až neskôr sa ho vtáky naučili využívať na plachtenie a na lietanie. Ich nové využitie bol objav a znamenal revolúciu. Svoju úlohu tu zohrala aj selekcia, ktorá vyberala najšikovnejších jedincov, a tak sa v populácii rýchlo presadili výhodné telesné dispozície a inštinkty. Z geologického (či paleontologického) hľadiska tak zmena prebehla prakticky skokom. Keby sme však predpokladali, že druhy sa menia pozvoľne a nie revolučne, a bolo by to naozaj tak, v skamenelinách by sme nachádzali len prechodné formy a žiadne druhy!

3 Poznámky k Sheldrakeovej teórii morfickej rezonancie

Načrtnutie koncepcie. Ortodoxný prístup k biológii je v súčasnej dobe daný mechanistickou teóriou života: na živé organizmy je nahliadané ako na fyzikálno–chemické stroje a všetky javy života sú pokladané za principiálne vysvetliteľné na základoch fyziky a chémie  ([2], 13). 

Mechanistická teória života vyplýva z faktu, že v živom organizme môžeme objaviť iba fyzikálne (a chemické) procesy, preto aj inteligencia a vedomie organizmu by mali z nich vyplývať! Toto zdanie však môže klamať! Ak živý organizmus definujeme ako fyzikálny proces riadený inteligenciou, inteligencia nemôže vyplývať z fyzikálnych procesov, pretože ich riadi!

V časti 1 uvádzam, že sú iba dve možnosti:

  1. Osobná inteligencia človeka vyplýva z fyzikálnych procesov prebiehajúcich v jeho tele. To je mechanistické stanovisko. Potom je ale dosť ťažké pochopiť, ako môže naša inteligencia vyplývať z fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom tele, keď v tomto prípade by musela vyplývať aj z nášho konania! Je však zrejmé, že naša inteligencia nevyplýva z nášho konania, ale naše konanie riadi, čiže riadi fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele! Ďalší argument: Ak naša inteligencia vyplýva z determinovaných fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom tele, nie je tu priestor pre slobodu. Ako by sme potom boli schopní riadiť naše konanie? Toto stanovisko preto zavrhujem.

  2. Osobná inteligencia človeka vyplýva z princípu, ktorý riadi už fyzikálne procesy prebiehajúce v jeho tele. Nazvime to organistické stanovisko. Ten princíp, ktorý organizuje už fyzikálne procesy hmoty, som nazval „inteligencia v širšom zmysle“ – elementárna inteligencia. Nazvime ho aj „základná inteligencia“ v prípade biologických štruktúr alebo „protointeligencia“ v prípade hmoty. V tomto prípade nie je problém vysvetliť vedomie a slobodu človeka: vedomie umožňuje základnej inteligencii riadiť organizmus a organizmus nie je plne determinovaný fyzikálnymi procesmi. Prikláňam sa preto k tomuto stanovisku.

Po ujasnení tejto čisto filozofickej koncepcie sa nám otvára priestor pre skúmanie širokej oblasti organických štruktúr riadených inteligenciou. Môžeme tak postaviť hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou, z ktorej vyplývajú pozorovaním overiteľné predpovede, čo je smerodajné, pokiaľ má hypotéza mať vedecký význam! Táto hypotéza stojí v opozícii k neodarvinizmu. Princíp neodarvinizmu som už uviedol: náhodná mutácia a selekcia. Keďže mutácia je náhodná, dochádza k rozptylu mutácií, z ktorých selekcia vyberá tie lepšie prispôsobené. Je málo pravdepodobné, že viac jedincov v populácii zmutuje rovnakým smerom. Oproti tomu, hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou predpokladá cielenú mutáciu, to znamená, že organizmus bude mutovať len smerom, ktorý je preň výhodný a rovnakým smerom bude mutovať súčasne viac členov populácie. Možno povedať, že smer mutácie sa jednotliví členovia populácie buď naučia jeden od druhého, alebo si ho nejakým spôsobom odovzdajú, alebo naň súčasne prídu. Podobne, najmä u ľudí, to platí o poznatkoch, keď objavené poznatky si osvojí celá spoločnosť. A nakoniec to platí o vzoroch správania, keď objavený vzor správania preberie celá populácia.

Hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou teda stojí na predpoklade, že objavy sa v rámci populácie môžu preberať, eventuálne k rovnakému objavu príde súčasne viac členov populácie. Týmito objavmi sú nové formy adaptácie, t.j.:

  1. výhodné mutácie (ich preberanie je cielená mutácia),

  2. nové poznatky,

  3. nové vzory správania.

Experiment. Na základe uvedeného odlíšenia od neodarvinizmu možno hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou ľahko testovať. Pozoruhodné sú už spomínané pokusy s baktériami: Pri experimentoch s baktériami sa zistilo, že v záťažových situáciách samy menia svoje gény vhodným smerom pre ich prežitie ([1], 101). Samotný tento fakt považujem za cielenú mutáciu. V citovanej literatúre sa však neuvádza, či všetky baktérie menili svoje gény rovnakým smerom. Navrhujem preto experiment: Vystavme 1000 baktérií stresovým podmienkam, napr. pôsobeniu antibiotika. Ak má pravdu neodarvinizmus, baktérie budú mutovať rôznymi smermi - dôjde k rozptylu mutácií. Ak je správna hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou, všetky baktérie budú mutovať viac-menej rovnakým smerom, výhodným pre život, resp. výhodnú mutáciu preberie celá populácia (pozri časť 2, odsek Plazmidy).

Ďalšie dôkazy evolúcie riadenej inteligenciou. Sheldrakeova teória morfickej rezonancie na viacerých miestach dokladá preberanie objavov a vzorov správania a snaží sa vysvetliť jeho pozoruhodný, až neuveriteľný mechanizmus.

Sheldrake uvádza:

Z tejto hypotézy [pôsobenia morfogenetických polí - objasním ďalej] je možné vyvodiť rad testovateľných prognóz, ktoré sa význačne líšia od prognóz klasickej mechanistickej teórie. Postačí jeden príklad: keď sa zviera, povedzme krysa, učí vykonávať nový vzor správania, akákoľvek ďalšia podobná krysa (z rovnakej rodovej línie, odchovaná za rovnakých podmienok a pod.), hoci aj v inom vzdialenom laboratóriu, bude mať tendenciu naučiť sa rovnaký model správania rýchlejšie. Účinok by sa mal prejaviť za neprítomnosti akéhokoľvek známeho typu fyzického spojenia alebo komunikácie medzi obidvoma laboratóriami. Čím vyšší je počet krýs, ktoré sa úlohu učia vykonávať, tým ľahšie by malo byť pre akúkoľvek ďalšiu podobnú krysu sa ju naučiť. Aj keď sa taká prognóza môže zdať nepravdepodobná, takmer absurdná, laboratórne štúdie krýs už poskytli dôkaz, že k predpokladanému javu skutočne dochádza4 ([2], 16).

Naučený vzor správania vo forme inštinktu preberá celá populácia krýs, čo dokazuje hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou.

Sheldrake cituje ďalší príklad:

„Približne pred desiatimi rokmi firma prevádzkovala továreň, ktorá pestovala z vodného roztoku veľké jednoduché kryštály vinanu etyléndiamínu. Z tejto továrne sa kryštály prepravovali do inej továrne, vzdialenej mnoho míľ, kde sa rezali a leštili pre priemyselné použitie. Rok po otvorení továrne začali kryštály v nádržiach rásť chybne a zachytávali sa na nich kryštály niečoho iného – niečoho, čo rástlo ešte rýchlejšie. Pohroma sa rýchlo rozšírila do druhej továrne: choroba sa objavila na povrchu rezaných a leštených kryštálov...

Žiadaný materiál bol bezvodý vinan etyléndiamín a ukázalo sa, že nechcený materiál je monohydrát tejto látky. Počas troch rokov výskumu a vývoja a počas ďalšieho roku výroby nevznikli žiadne zárodočné kryštály monohydrátu. Potom sa naraz zdalo, že sú všade“ ([2], 110).

Sheldrake uvádza tento prípad preto, aby na ňom demonštroval pôsobenie morfogenetických polí. Vplyv morfogenetických polí je vplyv určitej vzniknutej morfickej stopy (udalosti) na budúce udalosti. Napríklad, keď nová chemická látka raz vykryštalizuje, v budúcnosti má tendenciu kryštalizovať rýchlejšie. Čím viac látky v minulosti vykryštalizovalo, tým hlbšia stopa sa vytvorí a tým silnejšie morfogenetické pole by malo pôsobiť a kryštalizácia by mala prebiehať rýchlejšie. Iný príklad s krysami je opísaný vyššie.

Podľa Sheldrakeovej teórie vzniknutá stopa ovplyvňuje vývoj. Sheldrake však necháva otvorenú otázku, ako vznikajú nové stopy, ktoré potom ovplyvňujú vývoj cez morfogenetické polia ([2], 15; [2], 158). Podľa hypotézy evolúcie riadenej inteligenciou, nové stopy vznikajú objavom. Napríklad krysa objaví nový vzor správania, chemická látka nový spôsob kryštalizácie a podobne. Pretože objav je výhodný pre život, následne usmerní vývoj celej populácie alebo vývoj všetkej látky, ako je to názorné na citovanom príklade: vzniknutý monohydrát sa rýchlo rozšíril na všetok materiál bezvodého vinanu etyléndiamínu. Vzniknutá stopa usmerní vývoj populácie tak, ako vývoj vedy usmerní nejaké priekopnícke dielo. 

Sheldrake uvádza ešte jeden príklad:

Na začiatku dvadsiateho storočia začalo byť v Anglicku ľuďom ráno doručované fľaškové mlieko k dverám ich domov. Asi o dvadsať rokov neskôr začali sýkorky belasé [modřinky] na juhu v Southamptone preďobávať alumíniové uzávery týchto fliaš a piť z nich smotanu. Veľmi rýchlo sa tejto šikovnosti naučili sýkorky v celom meste. Po nejakom čase sa tento zvyk rozšíril aj do ďalších miest a podarilo sa ho úspešne monitorovať. Vzhľadom na to, že sa sýkorky zdržujú po celý svoj život len okolo jedného miesta a nesťahujú sa, uvažovalo sa vtedy o tom, že sýkorky objavovali nezávisle na sebe znovu a znovu to isté v rôznych častiach Anglicka. Vyskytli sa aj teórie, že vtáky sa tak úspešne učia pomocou telepatie. Ja navrhujem iné riešenie: morfickú rezonanciu [pôsobenie morfogenetických polí] ([2], 281). 

Nech už je vysvetlenie tohto javu hocijaké, tento jav dokazuje hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou. Potvrdzuje ju v dvoch veciach:

  1. Sýkorky sa naučili otvárať fľaše mlieka, čo bol výkon inteligencie a znamenalo to revolúciu.

  2. Objav sa rýchlo rozšíril v širšej populácii, pretože bol výhodný pre život.

Vitalizmus. Mechanistická teória života naráža na problém aj pri vysvetlení regulačných mechanizmov organizmov. Ak v ranom vývojovom štádiu odstránime časť organizmu, regulačný mechanizmus zabezpečí, že zo zachovanej časti sa vyvinie kompletný, len menší organizmus. Známe sú pokusy, ktoré robil embryológ Hans Driesch so zárodkami ježoviek: Keď bola jedna z buniek veľmi mladého embrya v dvojbunečnom štádiu zabitá, zo zostávajúcej bunky nevznikla polovica ježovky, ale malá, avšak kompletná ježovka. Podobne sa po zničení akejkoľvek jednej, dvoch alebo troch buniek zárodku v štvorbunečnom štádiu vyvinuli malé, ale kompletné organizmy. Výsledkom fúzie dvoch mladých zárodkov ježoviek bola naopak jedna obria ježovka ([2], 20). Keby ježovka bola iba fyzikálno-chemický stroj, ako predpokladá mechanistická teória, po odstránení jej časti by zahynula, tak ako stroj po odstránení súčiastky prestane fungovať. Sheldrake to opisuje takto: Teraz nastáva problém regulácie: ak je časť systému odstránená, nevyhnutne sa tým poruší zložitá séria fyzikálno-chemických vzorov. Zostávajúcim častiam systému sa však nejako podarí modifikovať svoj obvyklý priebeh vývoja tak, že pokračuje až do viac-menej normálneho konečného výsledku ([2], 42).

Problém s mechanistickým vysvetlením regulácie organizmov viedol H. Driescha k vytvoreniu vitalistickej teórie morfogenézy (vývoja tvaru) organizmov. Driesch veril, že fakt regulácie, regenerácie a reprodukcie ukazuje, že živé organizmy majú niečo, čo zostáva celkom aj po odstránení časti fyzického celku a čo pôsobí na fyzikálny systém, avšak samo nie je jeho súčasťou. Tento nefyzikálny kauzálny faktor nazýval entelechia. Predpokladal, že entelechia organizuje a riadi fyzikálno-chemické procesy v priebehu morfogenézy, že gény sú zodpovedné za poskytovanie materiálnych prostriedkov morfogenézy (tj. chemických látok, ktoré sa majú usporiadať), ale usporiadania samotného je dosiahnuté pôsobením entelechie. (...) Podobne nervový systém poskytuje vybavenie pre konanie živočícha, ale entelechia [v mojej koncepcii je to inteligencia – poznámka autora] organizuje činnosť mozgu, ktorý pritom používa ako nástroj, ako keď klavirista hrá na klavír ([2], 47-48). 

Podobnosť mojej koncepcie s Drieschovou je dosť veľká. Jeho pojem „entelechie“ môžeme nahradiť mojím širšie používaným pojmom „inteligencie“.

Pojem entelechia je trochu špekulatívny. Čo je tým, čo ostáva celkom - entelechiou - aj po odstránení časti fyzického celku, čo pôsobí na fyzikálny systém, ale nie je jeho súčasťou? Časť organizmu ostáva celkom, pokiaľ ho riadi základná inteligencia. Tá potom reguluje vývoj organizmu do viac-menej normálnej podoby. Schopnosť regulácie môžeme teda vysvetliť základnou inteligenciou organizmu.

Keď nahradíme pojem entelechie rozšíreným pojmom inteligencie, začne to dávať trochu lepší zmysel, lebo inak je dosť ťažké pochopiť, čo to tá entelechia vlastne je.5 Myslím si, že je dostatočne zrejmé, že ten nefyzikálny faktor, ktorý riadi fyzikálne procesy organizmu, zoberme nášho tela, teda napríklad aj naše konanie, je inteligencia. Ak miesto „entelechie“ dosadíme rozšírený pojem „inteligencie“, nemusíme hovoriť ani o vitalistickej koncepcii, pretože inteligencia, aj na nižšej úrovni – základná inteligencia - nie je nejaký neznámy vitálny faktor.

K regulácii Sheldrake ďalej uvádza:

Termity opravujú škody na svojich chodbách a hniezdach pomocou kooperatívnych a koordinovaných činností mnohých jednotlivých termitov. Také aktivity boli občas interpretované ako známka inteligencie, pretože živočíchy, ktoré by sa správali len pevne stanoveným a nemenným inštinktívnym spôsobom, by neboli schopné tak pružne reagovať na neobvyklé situácie. Ale podľa rovnakého prejavu by sa o regulujúcich sa zárodkoch ježoviek tiež dalo povedať, že vykazujú inteligenciu. Toto rozšírenie psychologickej terminológie by však prinieslo viac zmätku ako úžitku ([2], 177).

Myslím si, že naopak: rozšírené používanie pojmu „inteligencia“ by skôr zjednotilo koncepciu. Reguláciu ježoviek zabezpečuje základná inteligencia, kým koordináciu činností termitov vyššia forma inteligencie. To je dobrý dôvod, prečo Drieschov pojem „entelechie“ nahradiť rozšíreným pojmom „inteligencie“.

Driesch písal počas éry klasickej fyziky, kedy sa všeobecne predpokladalo, že všetky fyzikálne procesy sú úplne deterministické. Driesch však uvažoval tak, že fyzikálne procesy nemôžu byť celkom determinované, pretože inak by na ne neenergetická entelechia nemohla pôsobiť. Preto dospel k záveru, že prinajmenšom u živých organizmov nie sú mikrofyzikálne procesy plne determinované fyzikálnou kauzalitou ([2], 48-49). Drieschova úvaha je správna. Keby sme boli plne determinovaní fyzikálnou kauzalitou, boli by sme iba mechanizmy bez schopnosti riadiť svoje konanie. To je dôvod, prečo mechanisticky nie je možné vysvetliť inteligenciu organizmov, ich vedomie a slobodu. Inteligencia preto nemôže vyplývať z determinovaných fyzikálnych procesov hmoty, ale naopak „inteligencia v širšom zmysle“ musí riadiť už fyzikálne procesy hmoty. Inteligencia, ktorá riadi môj organizmus, mi dáva vládu nad sebou, a tak aj určitú slobodu.

Živé organizmy sú do určitej miery determinované a do určitej miery slobodné. Vysvetlím to na príklade: Musím jesť, čiže som determinovaný. Ale môžem si vybrať, čo zjem, čiže mám určitú slobodu. Ak však predpokladáme, že v živom organizme sa nemôže prejaviť nič, čo by v princípe nebolo prítomné už vo fyzikálnych procesoch hmoty, determinizmus a slobodu musíme hľadať už na úrovni hmoty: zrejme už hmota je do určitej miery determinovaná a do určitej miery slobodná (objasním v časti 4).

Myšlienka entelechie nakoniec vyúsťuje do dualizmu [nezlučiteľnosti], ktorým sa vyznačujú všetky vitalistické teórie: Fyzikálny svet a nefyzikálna entelechia nikdy nemôžu byť vysvetlené alebo pochopené jedno na základe druhého ([2], 51). Je to dôsledok toho, že pojem entelechie je predsa iba špekulatívny. V mojej koncepcii sa snažíme filozoficky preskúmať prepojenie dvoch nespochybniteľných dimenzií: fyziky (chémie) a inteligencie.

Drieschova koncepcia naráža aj na dualizmus anorganické – organické: Anorganická hmota je determinovaná, živý organizmus riadi entelechia. Ako sa vyhnúť týmto dualizmom?

To, čo Driesch opísal ako entelechiu, je len jeden z prejavov inteligencie riadiacej organizmus. Oveľa zreteľnejším prejavom toho, že inteligencia naozaj riadi fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele, je naše konanie. Tým je dokázané, že nefyzikálny faktor – naša osobná inteligencia - v živom organizme (našom tele) skutočne riadi fyzikálne procesy – naše konanie. Odkiaľ sa však vzala? Keďže nemôže vyplývať z determinovaných fyzikálnych procesov hmoty, musí vyplývať z princípu, ktorý riadi už fyzikálne procesy hmoty, a tým princípom je „inteligencia v širšom zmysle“ - elementárna inteligencia - t.j. základná inteligencia a protointeligencia. Týmto spôsobom prekonávame dualizmus anorganické – organické, pretože už hmotu organizuje protointeligencia, ktorá sa v živom organizme transformuje na vyššiu formu inteligencie – základnú inteligenciu a osobnú inteligenciu.

Čo sa týka dualizmu hmota - inteligencia, tento dualizmus platí vtedy, ak sa inteligenciu snažíme vysvetliť mechanisticky: naozaj je problém vysvetliť našu inteligenciu tak, že vyplýva z determinovaných fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom tele. Je však možné prijať tézu, že v živom organizme „inteligencia v širšom zmysle“ organizuje už hmotu. Tu až taký dualizmus nenachádzam. Miesto dualizmu hmota – inteligencia, by som potom skôr hovoril, že je to rub a líce tej istej mince: v živom organizme je hmota vždy organizovaná (základnou) inteligenciou.

4 Moment slobody a determinizmu

Téza: Sloboda a determinizmus vyplývajú z fyzikálnych zákonov a sú univerzálnou vlastnosťou hmoty a všetkého živého.

Nech sa častica, pes a človek dokážu vlastnou energiou pohybovať v priestore rýchlosťou 1 km/h. V čase t = 0 sa všetci traja nachádzajú v tom istom priestore: na jednom otvorenom dvore. Moment slobody spočíva v tom, že častica, pes aj človek si môžu vybrať, ktorým smerom sa vydajú alebo či ostanú hodinu sedieť na mieste. Výskyt častice, psa a človeka môžeme určiť tak, že berieme do úvahy ich možnosti a moment slobody. To jest v čase t = 1 hodina sa všetci traja nachádzajú v priestore vytýčenom 1 km na všetky strany smerom od dvora; pravdepodobnosť ich výskytu v tomto priestore je 100 %.

Pravdepodobnosť, že sa človek vyskytuje v tomto priestore sa zmenšuje, keď zoberieme do úvahy rozšírenie jeho možnosti - povedzme, že môže použiť auto alebo lietadlo. Čím väčšie sú jeho možnosti oproti psovi a častici, tým viac rastie moment jeho slobody. Podľa môjho názoru však v princípe nie je rozdiel medzi slobodou častice, psa a človeka, rozdiel je len v stupni či v spôsobe ich determinácie. Ľudská sloboda nie je absolútna, v tom zmysle, že človek je slobodný, zatiaľ čo pes nie, ale je iba relatívna - človek je slobodnejší od psa, čo vyplýva z jeho väčších schopností a možností.

Sloboda je zrejme prítomná už na úrovni hmoty a v rámci fyzikálnych zákonov, napríklad v rozmedzí Heisenbergovho princípu neurčitosti a zákonov pravdepodobnosti kvantovej mechaniky, sa častice správajú slobodne a nevypočítateľne. Na druhej strane človek musí prijímať potravu, vylučovať, jeho telo podlieha zemskej príťažlivosti, atď., teda tie isté princípy – zákony premeny energie a iné fyzikálne zákony –, ktoré determinujú hmotu, determinujú aj človeka.

Sloboda a determinizmus zrejme vyplývajú už z fyzikálnych zákonov a sú univerzálnou vlastnosťou hmoty a všetkého živého.

5 Inteligentný zámer

Téza: Evolúciu neusmerňuje inteligentný Boží zámer, ale inteligencia vlastná všetkému živému, determinizmus a sloboda organizmov, náhoda, mutácia a selekcia.

Inteligentný zámer. Má vesmír nejaký inteligentný zámer? Prečo som sa narodil? Keby môj otec nestretol na dovolenke moju matku, nepozval ju do kina, nezačal s ňou chodiť, neoženil sa s ňou a istého dňa neprišiel domov z práce o hodinu skôr a nepomiloval sa s ňou, nebol by som sa narodil a tak podobne jeho otec, až po primitívne organizmy. Je v mojom narodení možné rozoznať nejaký inteligentný zámer? Asi ťažko, príliš veľký faktor tu zohráva náhoda!

Parametre vesmíru sú nastavené tak, že umožňujú vznik života. Keby boli iba trochu iné, život by nemohol vzniknúť. Na otázku prečo sú práve také, ako sú, odpovedá tzv. slabý antropický princíp: pretože inak by sme tu neboli! Najsilnejšou verziou slabého antropického princípu je moje narodenie: od počiatku vesmíru je všetko nastavené tak, aby som sa práve ja mohol narodiť a písať tento článok. Bolo však moje narodenie plánované? Odpoveď je nie! Ako som ukázal vyššie, bolo dielom náhody. Slabý antropický princíp teda musí počítať s náhodou, a preto ho nie je možné chápať ako plán. Keby pred miliónmi rokov náhodou nespadol na Zem obrovský asteroid, najvyvinutejšími na Zemi by boli dinosaury a my by sme sa asi nevyvinuli.

Oproti tomu tzv. silný antropický princíp predpokladá, že parametre vesmíru sú nastavené tak, že sa inteligentný život, špeciálne človek, jednoducho musel vyvinúť. Najsilnejšou verziou silného antropického princípu je opäť moje narodenie. Parametre vesmíru sú nastavené tak, že som sa práve ja musel narodiť. Bolo teda moje narodenie naozaj plánované? Neverím na to. Myslím si, že bolo dielom náhody.

Zaujímavá je aj koncepcia viacerých vesmírov – tiež antropický princíp. Z mnohých existujúcich vesmírov je pravdepodobné, že niektoré budú antropické a je pravdepodobné, že v niektorom z nich sa narodím aj ja. Nemusí v tom byť žiadny plán.

Ďalej je tu účastnícky antropický princíp. Inteligentný pozorovateľ sa musel vyvinúť preto, aby vesmír mal kto pozorovať a tým mu dal reálny zmysel a existenciu. Vesmír bez pozorovateľa by neexistoval. Natíska sa otázka, čo bude po smrti? Bolo moje narodenie v prípade tohto princípu plánované? Nie je to nutné. Existencia vesmíru je síce podmienená mojím vnímaním a mojou existenciou, ale aj v prípade náhody plním svoju funkciu pozorovateľa.

Posledný je finálny antropický princíp. Inteligentný život vo vesmíre nielenže musel vzniknúť, ale keď už raz vznikol, nikdy nezanikne (vedecky nepodložená domnienka), pretože je cieľom, ktorý dáva zmysel existencii vesmíru. Podobne ako pri silnom antropickom princípe vesmír je tu kvôli inteligentnému životu, teda aj kvôli mne. Nemáme však žiadnu záruku, že život raz nezanikne, skôr môžeme predpokladať opak. V každom prípade inteligentný život prekračuje moju individuálnu existenciu, takže práve moje narodenie bolo otázkou náhody. Tak to platí aj pri silnom antropickom princípe.

Poznámka: V tejto pasáži som len letmo rozobral varianty antropického princípu a ich význam pre moju existenciu. Podrobnejšie pozri Ullmann V.: Antropický princip aneb kosmický Bůh - AstroNuklFyzika , časť 4. Antropický princip a život ve vesmíru, stať Varianty antropického principu. Odkaz: <http://www.astronuklfyzika.cz/AntropPrincip.htm>. Prístup 2017-12-15.

Osud a Boží plán. Ponúkam však kreacionistom jednu absurdnú tézu: nič nie je otázkou náhody. Všetko, čo sa stalo, stalo sa preto, že sa to malo stať, čo je návrat k antickej viere v osud. Všetky životné formy sa museli vyvinúť presne v tej podobe, v akej sa vyvinuli. Museli sa narodiť práve tieto indivíduá. Ja som tu preto, že to chcel osud! Dinosaury vyhynuli, pretože to chcel osud! Povedzme, že svet existuje v Božej mysli a hmota, to sú len fluktuácie vedomia, ktoré sa neriadia determinizmom a slobodou, ale osudom. V praxi by to znamenalo, že určité futbalové mužstvo nevyhrá preto, že je lepšie a má viac šťastia, ale preto, že to chcel osud. Potom by sme ale za vlastné chyby neniesli žiadnu zodpovednosť! Aký je rozdiel medzi Božím plánom a osudom? Kreacionista odpovie: Boží plán počíta so slobodou a zodpovednosťou človeka. Dobre, a akú úlohu hrá v Božom pláne náhoda? Náhoda nie je zlučiteľná s Božím plánom! Buďto eliminujeme náhodu a veríme v osud, alebo uznávame náhodu a neveríme v Boží plán, a to čo ostáva je len ľudská sloboda a zodpovednosť. Veriaci človek síce môže za náhodou vidieť Boží zámer, ale neplatí to exaktne, teda nedá sa to overiť experimentom. Vôbec úvahy o Božom pláne sú podľa môjho názoru scestné. Človek vraj žije preto, aby sa tu na zemi podieľal na realizácii Božieho plánu s ľudstvom. Ako vieme, že jeho úlohou nie je spáchať vraždu alebo samovraždu?

Veľký konštruktér. Skutočnosť, že zákony vesmíru umožňujú vznik inteligentných bytostí ako je človek nevyhnutne neznamená, že sa také organizmy museli vyvinúť. Je to však pravdepodobné, pretože inteligencia zvyšuje ich šance na prežitie. Šípka evolúcie ukazuje smerom k inteligencii. Musia však k tomu byť aj iné priaznivé okolnosti: keby sme napríklad boli takí malí ako mravce, naša inteligencia by sa nemohla rozvinúť.

Je teda evolúcia plánovaný proces? Plánovaný nie, ale predsa má určité míľniky. Demonštruje to vývoj ľudského poznania: Je objavenie ohňa alebo kolesa plánovaný proces? Odpoveď je nie, ale predsa, pri určitom trende, muselo časom k týmto objavom dôjsť. V biológii sú takýmito míľnikmi mozog, oko alebo srdce.

Na záver sa pokúsim zhrnúť, aké faktory ovplyvňujú vývoj druhov. Tie faktory sú:

  1. inteligencia vlastná všetkému živému,

  2. determinizmus a sloboda organizmov,

  3. náhoda,

  4. mutácia,

  5. selekcia.

Súčinnosť týchto faktorov, to je ten Veľký konštruktér.

6 Čo viedlo k sebauvedomeniu človeka

Téza: K sebauvedomeniu človeka viedlo umenie, ktoré začal vytvárať.

Dovolím si ešte vysloviť jednoduchú hypotézu, že k sebauvedomeniu človeka viedlo umenie, ktoré začal vytvárať. Vytváranie a vnímanie umenia – to bol zrejme ten podvedomý intelektuálny tréning, ktorý smeroval k sebauvedomeniu človeka. Človek si začal uvedomovať seba pravdepodobne v období, keď začal vytvárať umenie.

Počiatky umenia siahajú ďaleko do našej minulosti:

Azda už Homo erectus pred 1,6 milióna rokmi používal červenú hlinku na maľovanie po tele. Prvým dôkazom estetického cítenia našich predkov je nález z juhovýchodného Anglicka, datovaný asi 200 000 rokov pred nami. Ide o pästný klin zhotovený z pazúrika, ktorý v sebe obsahuje skamenelinu morskej ježovky. Klin je okolo tejto skameneliny jemne opracovaný. V severnej Európe bola nájdená píšťala z kostí, schopná zahrať štyri odlišné tóny, datovaná do obdobia pred 82 000 – 43 000 rokmi, ktorú vyrobili neandertálci. Atď. ([4], 107)

Schopnosťou vytvárať umenie sa človek začal podstatnejšie líšiť od zvierat.

7 Záver

V úvodnej časti tejto práce obhajujem tézu: Prvotnosť inteligencie pred životom. Čo to znamená? Položme si otázku: Ako sa z jednoduchého, akejsi „organickej polievky“, vyvinulo zložité – človek? Domnievam sa, že z jednoduchého zložité sa nevyvinie náhodou. Keby už elementárne procesy hmoty neriadila „inteligencia v širšom zmysle“, ktorá ich organizuje do vyšších celkov, naozaj by sme boli v situácii, ktorú uvádza A. Einstein: Rozoberieme hodinky, súčiastky dáme do vrecka a trasieme nimi dovtedy, pokiaľ nám z toho nevzniknú funkčné hodinky, ktoré sú (dodávam) natiahnuté a ukazujú správny čas! Tu sú len dve možnosti: Buď tie hodinky skonštruovalo niečo nadprirodzené – Boh. Alebo ich skonštruovalo niečo prirodzené – „inteligencia v širšom zmysle“. Vlastne ešte je tu tretia možnosť: podľa neodarvinizmu ich skonštruoval „slepý hodinár“ - neriadené, slepé sily - náhodná mutácia a selekcia. Natíska sa otázka: Dá sa aj vznik života vysvetliť náhodnou mutáciou a selekciou? Myslím si, že nie – inteligencia oživuje hmotu.

V porovnaní s neodarvinizmom, podľa hypotézy evolúcie riadenej inteligenciou, už pred počiatkom života „inteligencia v širšom zmysle“ organizovala predbiologické zlúčeniny do komplexnejších celkov, pričom základom tejto komplexnosti bola lepšie organizovaná premena energie, poskytujúca väčšie možnosti a slobodu, čo viedlo až k vzniku života. Keď život raz vznikol, rozvetvil sa do všetkých druhov v dôsledku objavov, ktoré ho zefektívňovali. Avšak podľa hypotézy evolúcie riadenej inteligenciou „inteligencia v širšom zmysle“ predchádza život, pretože organizuje fyzikálne procesy od počiatku vesmíru, čo viedlo až k vzniku života a jeho vývoji v súčasnosti.

Touto koncepciou riešime súčasne viac problémov:

  1. Vzťah vedomia a hmoty: „Inteligencia v širšom zmysle“ organizuje už fyzikálne procesy hmoty (premenu energie) do komplexnejších celkov, čím rastú ich možnosti a sloboda a tvorí základ vedomia.

  2. Zároveň tak riešime aj otázku vzniku života: Tento proces organizácie viedol k postupnému narastaniu komplexnosti predbiologických zlúčenín a nakoniec až k vzniku života.

  3. A má to ešte tretiu výhodu: Myšlienka evolúcie riadenej inteligenciou umožňuje elegantne vysvetliť vznik zložitých biologických štruktúr prirodzenou cestou, na čo často poukazujú kreacionisti, ktorí tvrdia, že iba náhodnou mutáciou a selekciou to nie je možné!

V ďalšej časti sa snažím obhájiť cielené mutácie a princíp revolúcie vo vývoji druhov.

„Čo je to cielená mutácia?“ alebo „Prečo sa druhy menia skokom?“

Celé to možno vysvetliť na príklade vývoja ľudského poznania a vývoja techniky. V 18. storočí bol objavený parný pohon. Nastalo „storočie pary“. Náhle sa objavili parné lokomotívy a všetky iné parné stroje. V dvadsiatom storočí Albert Einstein objavil špeciálnu teóriu relativity, ktorá nám umožnila rozbiť atóm. Nastal rýchly rozvoj jadrovej techniky.

Podľa môjho názoru evolúcia funguje rovnako. Keď organizmus objaví nové možnosti, dokáže sa veľmi rýchlo transformovať do novej podoby, možno len v priebehu niekoľko tisíc generácií. Keď je dostatočne dobre prispôsobený, má tendenciu stagnovať v určitej forme.

Hnacou silou evolúcie je zefektívniť život! Vývoj je sled objavov, ktoré zefektívňujú život! Živý organizmus by som prirovnal k vedcovi, ktorý hľadá, až kým niečo neobjaví. Keď to objaví, vývoj nasleduje veľmi rýchlo, z geologického hľadiska prakticky skokom. Preto v geologických vrstvách nachádzame organizmy plne vyvinuté a prechodné formy skoro žiadne. Takýmto spôsobom sa zrejme vyvinuli štruktúry ako napr. oko alebo srdce. Vznikli teda prirodzene tak, že organizmus objavil určitú možnosť rozvoja, ktorá zefektívňovala život a dávala mu väčšie možnosti a slobodu, no z hľadiska vývoja tu došlo k revolúcii – náhle vznikol nový spôsob života a s ním nová kvalita.

Vznikli teda tieto štruktúry náhodnou mutáciou a selekciou alebo cielenou mutáciou? Domnievam sa, že príroda mutáciou experimentuje so zámerom zefektívniť život. Pretože zámerom mutácií je zefektívniť život, vždy ide skôr o cielenú mutáciu ako o náhodnú, dokonca aj vtedy, ak dochádza k rozptylu mutácií – inteligencia to možno skúša na všetky strany. V tomto prípade k rozptylu mutácií dochádza zo zámeru, nie z nevyhnutnosti, ako je to v prípade náhodnej mutácie. Rozdiel medzi cielenou a náhodnou mutáciou je ten, že náhodná mutácia vo väčšine prípadov poškodzuje organizmus, je skôr chybou v jeho reprodukcii, kým zámerom cielenej mutácie je vždy zefektívniť život. Cielená mutácia má aj tú výhodu, že jeden člen druhu sa ju môže naučiť od iného člena druhu, resp. ju nejakým spôsobom prebrať. Rovnaká mutácia potom postihne súčasne viac členov v populácii, čo v prípade náhodnej mutácie nie je možné! To vrhá na evolúciu iný pohľad ako má neodarvinizmus. V každom prípade princíp neodarvinizmu – náhodná mutácia a selekcia -, aj princíp cielenej mutácie, ktorý sa snažím obhájiť, je testovateľná prírodovedecká hypotéza. Objasním tu ešte raz ich odlíšenie: V dôsledku náhodnej mutácie nevyhnutne dochádza k rozptylu mutácií. Z veľkého množstva prevažne škodlivých mutácií sa vyskytne iba jedna, ktorá náhodou zvýhodňuje indivíduum. Toto indivíduum sa rozmnoží, zas dôjde k rozptylu mutácií, z ktorých väčšina je škodlivá, a iba jedno indivíduum je zas náhodou lepšie prispôsobené a tak ďalej. V populácii sa tak postupne presadí genetický znak prvého úspešného indivídua. Zdá sa mi, že takto sa prispôsobiť podmienkam, vždy v línii len jedného úspešného indivídua z veľkého množstva škodlivých mutácií, je prakticky nemožné! Podľa hypotézy evolúcie riadenej inteligenciou rovnaká, výhodná mutácia postihne súčasne celú populáciu. Za pravdu tejto hypotéze dávajú uvedené pokusy s baktériami: Zistilo sa, že v záťažových situáciách baktérie samy menia svoje gény vhodným smerom pre ich prežitie a (ak tomu dobre rozumiem) rovnaká mutácia postihla súčasne viac baktérií ([1], 101). To je podľa mňa dôkaz cielenej mutácie. Rovnako preskakujúce gény sú tiež cielenou mutáciou.

8 K čomu by sa mal recenzent vyjadriť

Recenzent fyzik Martin Scholtz mi napísal, že môj termín „inteligencie v širšom zmysle“ je vágny pojem. Neviem ako inak mám nazvať elementárnejšiu inteligenciu, ktorá riadi v organizme fyzikálne procesy hmoty?! Snáď len „elementárna inteligencia“.

Ďalej chcem upozorniť, že hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou je experimentálne testovateľná. Podľa nej, keď príde nejaká zmena, reaguje na ňu rovnako celá populácia. Platí postupnosť:

prostredie – inteligencia organizmu – cielená mutácia – (užšia) selekcia

Prostredie ponúka možnosti rozvoja alebo pôsobí tlak, na ktorý živý systém reaguje inteligentne - cielenou mutáciou -, rovnakým smerom, výhodným pre život, mutuje viac členov populácie a selekcia vyberá spomedzi mutácií tie najživotaschopnejšie.

Pre porovnanie schéma neodarvinizmu je:

prostredie – náhodná mutácia – (širšia) selekcia

Prostredie ponúka možnosti alebo pôsobí tlak, na ktorý živý systém reaguje náhodnou mutáciou, dochádza k rozptylu mutácií, z ktorých selekcia vyberá tie životaschopné.

Navrhujem experiment:  Vystavme 1000 baktérií stresovým podmienkam, napr. pôsobeniu antibiotika. Ak má pravdu neodarvinizmus, baktérie budú mutovať rôznymi smermi - dôjde k rozptylu mutácií. Ak je správna hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou, všetky baktérie budú mutovať viac-menej rovnakým smerom, výhodným pre život, resp. výhodnú mutáciu preberie celá populácia (pozri časť 2, odsek Plazmidy).

Prosím, pouvažujte nad touto kostrou hypotézy skôr, ako ju zamietnete.

9 Korešpondencia s geológom a kreacionistom Romanom Ilavským

 

2012-01-31

Ilavský: Aký je rozdiel medzi anorganickou a organickou hmotou, keď na stavbe obidvoch sa podieľajú rovnaké atómy?

Dančanin: Podľa hypotézy evolúcie riadenej inteligenciou hmota to sú fyzikálne procesy. Atóm, ktorý tvoria protóny, neutróny, elektróny nie je niečo statické – je to fyzikálny proces. Ten istý atóm tvorí neživú hmotu – napríklad bielkovinu uvareného mäsa. Ale po jeho zjedení môže tvoriť bunku nášho tela. Rozhoduje teda, ako je fyzikálny proces organizovaný!

Čím sa líši živý organizmus od mŕtvej hmoty? Biológ odpovie: metabolizmus, dráždivosť a rozmnožovanie. Metabolizmus to je proces premeny energie. Proces premeny energie nie je v prírode nič ojedinelé - takýto proces je napríklad aj oheň. Rozmnožovanie? Rozmnožuje sa aj oheň, pokiaľ má dosť dreva; analógia života s ohňom je dosť veľká. Ostáva vysvetliť dráždivosť. Dráždivosť, pud sebazáchovy, schopnosť organizmu adekvátne reagovať na podnety tak, aby sa zachoval a nezahynul, tu už musíme zobrať na pomoc inteligenciu. Živý organizmus je teda reprodukčný proces premeny energie riadený základnou inteligenciou. To je teda odpoveď na Vašu otázku: živý organizmus je hmota organizovaná základnou inteligenciou.

Schopnosť organizmu reagovať na podnety inteligentne, tak aby sa zachoval a prosperoval, tvorí jeho vedomie. Vedomie je dobré iba na to, aby základná inteligencia mohla riadiť organizmus. Keby sa to dalo bez vedomia, vedomie by sme asi nemali. Napríklad v spánku, keď organizmus odpočíva, vedomie (aspoň také, aké máme cez deň) strácame.

Čo je to vlastne vedomie? Vedomie je to, že si teraz uvedomujem svoje pocity, viem, že teraz píšem, vidím jas monitora. Viem, že ovládam seba. Viem, že keď dostanem chuť na kávu, pôjdem si ju uvariť. Ale to všetko je nič oproti schopnostiam človeka a možnostiam, ktoré mu dáva jeho inteligencia. Človek dokáže skladať hudbu alebo vytvoriť špeciálnu teóriu relativity. Človek je v prvom rade inteligentná bytosť, až potom sa môžeme pozastavovať nad jeho vedomím, pýtať sa, odkiaľ sa tu vzalo, aký je jeho súvis s hmotou. Najskôr musíme vysvetliť fenomén inteligencie organizmov, vysvetlenie ich vedomia z toho vyplynie samo. Ten súvis vedomia s hmotou je podľa hypotézy evolúcie riadenej inteligenciou taký, že naša osobná inteligencia vyplýva z princípu, ktorý riadi už fyzikálne procesy hmoty, z ktorej pozostávajú naše telá. Ten princíp nazývam inteligencia v širšom zmysle - elementárna inteligencia - alebo aj základná inteligencia v prípade biologických štruktúr, alebo protointeligencia v prípade hmoty. Základná inteligencia, ktorá organizuje fyzikálne procesy v organizme vytvára jeho vedomie, jednotu jeho osobnosti a jeho osobnú inteligenciu. U človeka vytvára aj jeho sebauvedomenie - ja rozmýšľam, ja píšem.

Tým, že živý organizmus vysvetľujeme ako fyzikálny proces (niečo hmotné), riadený základnou inteligenciou, z čoho vyplýva vysvetlenie vedomia – vedomie je nástroj, ktorý umožňuje základnej inteligencii riadiť organizmus -, odstraňujeme starý, od Descarta sa tiahnuci filozofický problém - dualizmus vedomia a hmoty.

Ilavský: Hranica medzi „živou“ a „neživou“ hmotou je veľmi úzka. V prípade stretnutia sa so životnými procesmi prebiehajúcimi extrémne pomaly, by sme vďaka našej časovej obmedzenosti nemuseli zistiť ich životné procesy. Na porovnanie. Mám hudobný záznam na platni, kde hudba je zaznamenaná tak, že znie pri jednej otáčke za sto rokov. Pre mňa by sa nejednalo ani len o tón.

Dančanin: Súhlasím s Vami. Platí to o evolúcii. Zmena prebieha tak pomaly, že ju z dôvodu našej časovej obmedzenosti nevidíme.

Ilavský: Je mutácia skutočným motorom vo vývoji?

Dančanin: Hnacou silou vývoja je asi potreba adaptácie. Mutácia je skôr mechanizmus prispôsobenia sa. Ide o to, či mechanizmom prispôsobenia sa je náhodná mutácia a selekcia, čo je pozícia neodarvinizmu alebo sa organizmus môže prispôsobovať podmienkam cielenou mutáciou, ako predpokladá hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou. Podľa nej, keď organizmus objaví nové možnosti rozvoja, rýchlo zmutuje do novej formy. Rovnakým smerom by však mala mutovať celá populácia!

Ilavský: Počas poslednej doby ľadovej sa hnedé medvede – grizly -presunuli za potravou na sever, kde sa skutočne uplatnila schopnosť organizmu prispôsobiť sa prostrediu. Jednoducho hnedá srsť sa zmenila na bielu. 

Dančanin: Bolo by zaujímavé sledovať tento vývoj, aby sme mohli zistiť, či rovnaká mutácia postihla súčasne viac jedincov v populácii, čo by potvrdzovalo hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou.

Ilavský: Pokiaľ sa týka ľadových medveďov a ich obojpohlavnosti, to je len nežiadúca mutácia tak, ako u ľudí máte jedincov vyvinutých s oboma pohlaviami.

Dančanin: Ja som sledoval televízny dokument, kde táto funkčná mutácia bola dávaná do súvislosti s ohrozením tohto druhu a bola interpretovaná tak, že jej účelom je zvýšiť jeho reprodukčnú schopnosť. Z tohto pohľadu by to podporovalo moju hypotézu, že ide o cielenú mutáciu.

2012-02-02

Ilavský: Podľa Vás, keď organizmus objaví nové možnosti, tak sa rýchlo transformuje. S tým by som mohol súhlasiť, len v prípade, keby som neštudoval paleontológiu. Na určovanie veku používame vedúce skameneliny, ktoré žili krátku dobu a boli rozšírené po celom svete. Najväčšia kataklizma, ktorá postihla Zem nebol dopad asteroidu v strednej kriede, ale rozpad prakontinentu Rodina, kde vplyvom posunu tektonických platní došlo k výlevu magmy v rozsahu tisícok kilometrov. Vyhynulo v tom čase až 95 % celej živej hmoty na planéte. Žiadna mutácia tu nebola. Trias bol známy nástupom nových dominantných životných foriem a to dinosaurov. Nenašli sa žiadne prechodné mutagénne tvory. Mutácia nie je hnacím motorom!

Dančanin: V minulom maile ste napísali:

Počas poslednej doby ľadovej sa hnedé medvede – grizly - presunuli za potravou na sever, kde sa skutočne uplatnila schopnosť organizmu prispôsobiť sa prostrediu. Jednoducho hnedá srsť sa zmenila na bielu. 

Tá premena srsti z hnedej na bielu, to bolo čo? To nebola mutácia? Mutácia je evidentná záležitosť! Svojou koncepciou cielenej mutácie sa snažím tú rýchlu transformáciu vysvetliť.

Keď tvrdíte, že mutagénne tvory neboli, myslíte, že Boh stvoril hotové dinosaury, bez toho, aby cez sled generácií pochádzali z iných foriem? Potom načo je reprodukcia? Darwin sa snaží vysvetliť vznik všetkých druhov len reprodukciou a sledovaním generácií, až k počiatku.

2012-02-06

Ilavský: Cielená mutácia je pre mňa to isté, ako cielená náhoda.

Evolučný proces v rámci druhu je takmer istý, len pre mňa je nepredstaviteľný evolučný prechod od plazov k vtákom alebo cicavcom.

Dančanin: Ja evolúciu vysvetľujem na analógii s vývojom ľudského poznania a vývojom techniky. K objaveniu špeciálnej teórie relativity možno prispela aj náhoda, ale v konečnom dôsledku to bol výkon inteligencie! Po jej objavení nastal rýchly rozvoj jadrovej techniky. Prečo by takto nemohli vznikať aj druhy? Základ majú v „organickej polievke“. Z nej sa objavmi vyvinuli plazy, vtáky a cicavce.

Pre mňa je zas nepochopiteľné, že Boh stvoril oddelene jednotlivé živočíšne druhy s reprodukčnou schopnosťou. Je pre mňa ťažko prijateľná predstava, že Boh v triase nasadil na zem hotové dinosaury!

Ak je možná mutácia v rámci druhu, prečo by mutáciou nebolo možné vysvetliť vznik druhov? Postupne sa zmutované populácie od seba odďaľovali, až stratili schopnosť sa krížiť a tak vznikli dva druhy. Podľa mňa je rovnako zaujímavé, že dinosaury vytvorili toľko druhov, z ktorých niektoré žili na súši, niektoré vo vode a niektoré vedeli lietať.

2012-02-08

Ilavský: Evolúcia v rámci druhu netvrdí, že sa dinosaury vyvinuli naraz alebo boli stvorené. Vyvinuli sa z menších živočíšnych druhov, ktoré podľa paleontologických zistení nemuseli byť ani plazy. Na základe zistenia existencie pravých zubov už u niektorých druhov dinosaurov, môžeme konštatovať, že sa jednalo o teplokrvné živočíchy, čo je v rozpore s charakterom dnešných plazov. Predsa aj človek sa od neandertálca menil do dnešnej podoby a predsa nešlo o mutáciu.

Dančanin: Neandertálec a človek dnešného typu sú dva rozdielne druhy! Ich vznik zo spoločného predka možno vysvetliť mutáciou!

Čo poviete v globále na koncepciu evolúcie riadenej inteligenciou? Cielené mutácie sú testovateľná predpoveď, ktorá z nej vyplýva.

2012-02-22

Ilavský: Dôkazy, ktoré predkladáte potvrdzujú správnosť hypotézy evolúcie riadenej inteligenciou. Správne vystihujete aj to, že neriadená mutácia by nemohla viesť k takému vývoju života, aký máme dnes. Bolo by to len prešľapovanie na mieste v štýle „pokus - omyl, pokus – omyl“.

Dančanin: S metódou „pokus – omyl“ sa dá dôjsť ďaleko, ale nevysvetľuje skutočnosť, že baktérie v záťažových situáciách samy menia svoje gény (rovnakým) smerom, výhodným pre ich prežitie, ani mechanizmus preskakujúcich génov!

10 Komentáre k článku Faktor inteligencie vo vývoji druhov - hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou (Inteligentný dizajn bez Boha)

Ivan Malek: Nedávno som videl v TV vedecký dokument: V Afrike počas obdobia sucha, hynuli divoké (tuším) antilopy. Nikto nevedel prečo, tak sa do toho pustil vysokoškolský profesor na požiadanie farmárov. Zistil, že stromy v období sucha, aby nevyhynuli, keď ich obžierali antilopy, začali vypúšťať určitú chemickú látku, ktorá usmrcovala antilopy. Ako náhle antilopa odhryzla pár lístočkov zo stromu, ten začal reagovať tak, že začal vypúšťať látku, ktorá ju usmrtila. Túto informáciu stromy začali vysielať na ďalšie stromy, toho istého druhu, a tie reagovali rovnako – začali vypúšťať rovnakú chémiu. Ako je to možné? Majú aj stromy inteligenciu? Dorozumejú sa bez reči? Riadi to vyššia Inteligencia?

Dančanin: To, čo píšete je úplne v rámci koncepcie evolúcie riadenej inteligenciou. Podľa nej, keď príde nejaká zmena, reaguje na ňu rovnako celá populácia, ako ste napísali. To je v rozpore s princípom neodarvinizmu – náhodná mutácia a selekcia. Podľa princípu náhodnej mutácie a selekcie by výhodná mutácia mala postihnúť iba jeden strom, ten by sa mal rozmnožiť a vytvoriť novú populáciu s touto výhodnou mutáciou. Ale podľa toho, čo ste napísali, výhodná mutácia postihla naraz celú populáciu stromov, takže evidentne ide o cielenú mutáciu. Je to ďalší dôkaz!

Miloš Drastich: Váš príspevok Faktor inteligencie vo vývoji druhov - hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou (Inteligentný dizajn bez Boha) považujem za veľmi podnetný. Sám som myšlienku, že „život je kód Vesmíru“ publikoval niekedy v roku 1997 v Novej Smene Mladých. Rukami mi prešlo veľa kníh aj s úvahami o vesmíre, vedomí a inteligencii, nemálo som o týchto veciach uvažoval. No poďme priamo k veci.

Trochu sa mi zdá, že v časti 4 máte úvahu, ktorá je položená na nesprávnom predpoklade: aj lietadlom, autom... atď. Človek môže prejsť len jeden kilometer za hodinu, lebo to je základná podmienka úvahy, takže možnosti človeka sa vlastne nerozšíria. Je totiž úplne jedno akým spôsobom sa prepravuje (sám som sedem a trištvrte roka pôsobil v redakcii motoristického časopisu STOP ako nevodič, a bolo mi úplne fuk, či sa veziem na mercedese alebo trabante, ďalej než do cieľa som nikdy nedošiel).

V časti 5 je stať o inteligentnom zámere. Našťastie sa pravdu nikdy nedozvieme (dúfam, niektoré tajomstvá podľa mňa majú zostať neodhalené, aj keď sme povinní hľadať odpovede), ale čo ak Váš otec musel stretnúť Vašu matku, musel ju pozvať do kina, musel s ňou začať chodiť, musel sa s ňou oženiť a musel sa s ňou pomilovať a tak ďalej? AKO CHCETE ODLÍŠIŤ NÁHODU OD ZÁMERU, NEBODAJ OD AKEJSI POVINNOSTI? To sa prosto vonkoncom nedá. No môžeme o tom spriadať najrozmanitejšie úvahy, špekulácie a pokračovať v dialógoch, ktoré už pred zaokrúhlene 2500 rokmi nastolil Platón a zanechal dnešku odkaz v podobe súboru 38 kníh.

Dančanin: Som veľmi rád, že sa nad mojím článkom zamýšľa erudovaný redaktor, publicista a spisovateľ, a dokonca ho pochvalne hodnotí.

Úvaha v časti 4 je úplne uletená. Je dobrá iba na to, aby som obrazne demonštroval svoj názor o slobode človeka, totiž že sa v podstate nelíši od slobody psa či dokonca častice, rozdiel je len v stupni či spôsobe ich determinácie. Niektorí filozofi, najmä veriaci, totiž za slobodného považujú iba človeka, a nie psa či časticu, a ľudskú slobodu považujú za niečo principiálne odlišné. Nepáči sa mi toto vyčlenenie človeka nad rámec prírody. Podľa môjho názoru človek je iba slobodnejší od psa, čo vyplýva z jeho väčších schopností. Slobodu musíme hľadať už na úrovni hmoty a v rozmedzí fyzikálnych zákonov, napr. v rozmedzí Heisenbergovho princípu neurčitosti a zákonov pravdepodobnosti kvantovej mechaniky sa častice správajú slobodne a nevypočítateľne.

Úvaha v časti 5. Je tam dobrá myšlienka: Najsilnejšou verziou slabého antropického princípu je práve moje narodenie – od počiatku vesmíru je nastavené všetko tak, aby som sa práve ja mohol narodiť. Je však moje narodenie výsledkom nejakého Božieho plánu alebo inteligentného zámeru? Neverím na to. Myslím si, že je dielom náhody! Iný príklad: Myslíte si, že pred X miliónmi rokov padol na Zem veľký asteroid z vôle Božej, vyhubil dinosaury a pripravil prostredie pre vznik človeka? Ja si myslím, že to nebolo plánované! Náhoda v princípe nie je zlučiteľná s Božím plánom, aj keď to tak pre veriaceho človeka často vyzerá a náhoda mu prihrá príležitosť, o ktorej iba tajne sníval. Sám mám s tým skúsenosť. Jung to nazval „synchronicita“, čo možno preložiť ako podivuhodné náhody. Možno tu naozaj fungujú také mystické mechanizmy, ale nedá sa to overiť exaktne. Ale ak eliminujeme náhodu a všetko sa stalo preto, že sa to malo stať (ako píšete), potom je to antická viera v osud. To však znamená, že človek nie je slobodný a za svoje činy nenesie zodpovednosť!

Miloš Drastich: Taktiež si myslím, že slobodu musíme hľadať už na nižších úrovniach. Rovnako ako aj rôzne formy vedomia, inteligencie, rozumu. Nemusí to byť iba biologický mozog človeka, niečo sa deje aj v rastlinách (a všelikde inde) a nie je to len inštinkt ako ponižujú zvieratá poniektorí vedci – ako je možné, že rastlina dávkuje nektár tak, aby jediný vták s dostatočne, ako pinzeta dlhým zobákom, a parádne správne skrúteným, musel nanovo a nanovo vždy k nej prilietať po nové dávky? Takýchto dokumentov sa začína objavovať v televízii na stovky. Vlk žijúci na náhorných planinách Etiópie myslí vo svorke aj na vlčicu kojacu mláďatá – jeden za druhým jej vlci zo svorky nosia kusy mäsa na obživu, aby v týchto drsných podmienkach mohli dorásť mláďatá novej generácie. Atď. atď. Kamene sa nám pozorujú ťažšie, na rastlinstvo a živočíšstvo už máme dostatočne kvalitnú kamerovú techniku, a keďže ich životný rytmus je ľudským okom ľahko počas jednej generácie zachytiteľný, dostávame iný obraz sveta, než si mysleli francúzski akademici pred zopár stáročiami.

Antická osudovosť je sporná, myslieť si, že asteroid spadol na Zem, aby vyhubil dinosaury a vyrobil z nich ropu naráža okrem filozofických a vedeckých ťažkostí aj na základnejší, elementárnejší problém: dodnes sa vedie spor o to, či ropa vznikla anorganicky alebo či je organického pôvodu. A ja sa pýtam, čo ak vzniká tak, aj tak? Na jednej strane chemicky, synteticky, na druhej strane z prírodných zvyškov mŕtvych tiel? Máme ropu s podstatne odlišným množstvom obsahu síry a iných komponentov... Akademici sa dodnes nedohodli, lebo to nemajú ako vedecky dokázať. Takých tápaní je viac, priveľa.

Mnohokrát som, kde sa len dalo, popularizoval myšlienku zo starého článku z Technických novín (z roku 1983), že vedci objavili v roku 1979 v hlbinách mora život závislý nie od Slnka, ale od tepla podmorskej sopky. Zrejme to ešte nie je vo svete stále všeobecne známe, pretože pred zopár dňami išiel v televízii vedecký dokument (myslím, že na Discovery, inak to mohlo byť len Spectrum alebo Zone Reality) o tom, že keď bola Zem v dávnoveku zaľadnená, život prežil v hĺbke troch kilometrov v podobe baktérií (ukázali nám to bane na soľ z Južnej Afriky), a že takisto mohol prežiť na povrchu v malých oázach, ako to vidíme na Islande pri sopkách, kde sú jazierka so zelenou vodou od baktérií a okolo je všade sneh. Fakt, že počas zaľadnenia jednoducho život existoval na vyššej úrovni než sú baktérie vďaka energii z podmorských sopiek, o tom vedci ani len nezauvažovali. Naposledy som sa však s týmto faktom v podobe celostranového vyobrazenia vo formáte A 4 stretol v knihe Bořivoja Zárubu JAK SE LOVÍ DINOSAUŘI aneb co nevíte o historii Země. Na s. 75 je vyobrazenie rekonštrukcie oceánskeho dna v hĺbke 2500 metrov v oblasti súostrovia Galapágy. Žeravá magma tam ohrieva vodu zamorenú sírovodíkom a sulfidmi niektorých kovov až na teplotu 350 stupňov Celzia. Napriek tomu aj v tomto prostredí existuje život. V texte na s. 74 sa píše, že nech je to akokoľvek, život na začiatku bol na Zemi bez kyslíka: čo otvára rôzne možnosti životom na iných planétach, mesiacoch aj asteroidoch, myslím životy na rozličných stupňoch a v úplne iných formách, než ich poznáme zo Zeme. Mimochodom, kto sa príliš nevenuje botanike a biológii a zrazu nečakane vidí fotografie alebo filmy z jednotlivých vzdialených končín zemegule, neraz žasne, aké rozmanité formy sú k dispozícii tu, na Zemi. O formách života v hlbinách Zeme som videl aj televízny dokumentárny film, dávali ho opakovane v roku 2010. Stačí tieto zaujímavé veci denne po večeroch sledovať, preto som úplne škrtol bežné filmy – tie sú aj tak o ničom, aspoň to, čo dávajú raní televízni slovenskí kapitalisti.

Či bol nejaký inteligentný zámer, to sú veľmi šmykľavé duchovné plochy, ale viem ako to robia inteligentní spisovatelia, keď sa púšťajú písať román (a podobne): majú nosnú myšlienku, sadnú si za pergamen a husacie brko, písací stroj, prípadne neskôr za počítač a pustia sa s vervou do toho. Ich inteligentný zámer je napísať strhujúcu knihu napríklad o možnom inom type života. Keďže autor je aj dobrý filozof, nechá sa postupne unášať fantáziou, ktorú pristriháva logikou – tak napríklad vznikla Kozmická trilógia z pera filozofujúceho sci-fistu C. S. Lewisa. Vznikla síce s inteligentným zámerom, ale ten sa dal zhrnúť do jedného súvetia, pritom prvá kniha má takmer 240 knižných strán, druhá necelých tristo a tretia vyše štyristo knižných strán – to ostatné vznikalo postupne a spontánne. To isté robia džezoví tvorcovia pri nekonečných duchaplných improvizáciách, ale aj všetci ostatní tvorcovia bez ohľadu na obsah ich výpovedí; pýtam sa, prečo by nejako takto spontánne nemohli postupne vznikať aj vesmíry? Jung bol prísny vedec a teraz mu čerstvo vyšla Červená kniha, ktorá ho ukazuje v úplne opačnej polohe.

Za najväčšie nešťastie vo vede považujem hlboké vplyvy náboženstva, predovšetkým kresťanského, ale poznačení sú všetci, hinduisti, moslimovia, buddhisti a všetci ostatní. Náboženstvo zväzuje ruky aj mysle. Detto dvetisíc rokov kresťanstva ovplyvňuje nechtiac aj ateistov (!), hoci si to väčšinou vôbec neuvedomujú. Dogmatickí vedci nechcú veriť dokonca ani tomu, čo je síce vedecky dokázané, ale nestotožňuje sa to s ich konkrétnym svetonázorom a vedou, ktorú majú oni vo svojich hlavách. Je to absolútne individuálne, a pôsobí to niekedy horšie ako zhubný nádor – ten sa dá aspoň vyoperovať.

Radšej už končím. Teším sa na Vašu knihu, žena mi ju priniesla v tlačenej podobe domov, s chuťou sa do nej ešte dnes púšťam.

Dančanin: Náboženstvo môže aj inšpirovať. Musím priznať, že myšlienka inteligencie organizujúcej už fyzikálne procesy hmoty je trochu inšpirovaná kreacionizmom, s tým rozdielom, že kreacionisti potrebujú nadprirodzenú bytosť, zatiaľ čo v rámci mojej koncepcie potrebná nie je! Článok Faktor inteligencie vo vývoji druhov – hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou (Inteligentný dizajn bez Boha) vznikol tak, že som si prečítal prácu Jozefa Michalova: Život z pohľadu evolúcie a kreácie (Lit. [1]) a rozhodol som sa, že kreacionistom vezmem vietor z plachiet - z ich kreačnej Božej inteligencie urobím neosobnú „inteligenciu v širšom zmysle“, ktorá organizuje už fyzikálne procesy hmoty. Ako sa ukázalo, je to dvojsečná zbraň: kreacionisti ma považujú za materialistu, biológovia považujú moju hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou za inteligentný dizajn. Sám svoju hypotézu nepovažujem za ortodoxný inteligentný dizajn, pretože verím vo vývoj, nie v stvorenie! S neodarvinistami súhlasím v tom, že zložité biologické štruktúry sa vyvinuli samé, prirodzenou cestou. Avšak nesúhlasím s nimi, že sa vyvinuli iba náhodnou mutáciou a selekciou, bez riadenia inteligencie. Je to tak, ako v prípade vývoja techniky: nová vytláča starú. Ale za jej vývojom stojí inteligencia! Podľa neodarvinizmu druhy sa vyvíjajú neplánovane a neriadene. Podľa mojej hypotézy druhy sa vyvíjajú neplánovane, ale riadene inteligenciou.

Možno je tá moja kontroverzná hypotéza bližšie pravde, ako sa na prvý pohľad zdá. Vedú ma k tomu rozumné argumenty. Časť 1 Vznik života a filozofia mysle je filozofická koncepcia. Filozofia sa žiaľ nedá overiť pozorovaním. Časť 2 Cielené mutácie je však testovateľná prírodovedecká hypotéza, kde uvádzam aj dôkazy evolúcie riadenej inteligenciou. Ďalšie dôkazy uvádzam v časti 3 Poznámky k Sheldrakeovej teórii morfickej rezonancie, kde som ujasnil koncepciu a navrhujem tam aj preverenie experimentov s baktériami. Kostru hypotézy som zhrnul v časti 8 K čomu by sa mal recenzent vyjadriť.

Stotožňujem sa s Vašou myšlienkou, že život, riadený inteligenciou, sa rozvíjal spontánne, podobne ako literárne dielo. V časti 2 Cielené mutácie píšem: Ak za vývojom živých organizmov nachádzame inteligenciu, tak kambrickú explóziu môžeme prirovnať k vzniku antickej filozofie v 6. stor. pred n. l. alebo rozvoju vedy a techniky v posledných dvoch storočiach.

Miloš Drastich (úryvok): Vedci totiž dosť všeobecne pripúšťajú (mám k tomu zase dostatok dôkazov v ich knihách), že DNA je tak skonštruovaná, že je nemysliteľné, aby vznikla len tak a vôbec si nevedia predstaviť, čo by museli mať k dispozícii na jej vytvorenie. Zdá sa im to úplne nemožné (a nemyslia tým, že DNA stvoril boh). Potom by sme sa museli opýtať – kto a za akých okolností ju teda vytvoril a takto nastavil? My sa to však pýtať nebudeme, lebo dobre vieme, že vedci taktiež tvrdili, že je vylúčené robiť v DNA nejaké zmeny len podľa jej vlastnej vôle: no nedávno prišiel práve z radov vedcov dôkaz, že stromy takto zmeniť vlastný genetický kód dokážu, aby prežili pri nečakane zmenených podmienkach. Dokonca čosi pred viac ako desať rokmi som zachytil inú vedeckú informáciu, podľa ktorej vedci objavili možnosť urýchlených zmien genetického kódu u zvierat, ak im hrozí čokoľvek z vonkajšieho sveta, teda od okolitej prírody, v ktorej sa momentálne nachádzajú a odkiaľ sa nemajú kam inam dostať.

Dančanin: Toto je voda na môj mlyn. Je vôbec mysliteľné, aby sa DNA vyvinula nejakým náhodným spôsobom bez riadenia inteligencie? Podľa hypotézy evolúcie riadenej inteligenciou ju skonštruovala inteligencia. Inteligencia oživuje hmotu.

Miloš Drastich (úryvok): Veda nemá v žiadnom zo svojich odborov nijaký princíp, ktorý by naznačoval alebo vysvetľoval, ako tu na Zemi dostávame z fyzikálnych procesov vedomie.

Dančanin: V tomto kontexte je zaujímavá moja hypotéza. Nie vedomie, ale inteligencia je prvotná. Vedomie je nástroj, ktorý inteligencii umožňuje riadiť organizmus. Odkiaľ sa vzala táto inteligencia? Musí byť prítomná už na úrovni fyzikálnych zákonov a musí riadiť už fyzikálne procesy hmoty. Táto inteligencia, ktorú nazývam inteligencia v širšom zmysle alebo elementárna inteligencia, buduje z hmoty živé stroje – organizmy -, ktoré sú jej emergenciou (výrastkom).

Poznámka: Avšak aj v neživej prírode môžeme pozorovať tendenciu k väčšej komplexnosti a organizovanosti. Aj kryštály si „žijú svoj život“. Život sa od hmoty líši tým, že živý organizmus premieňa energiu. No inteligencia preniká celou prírodou.

11 Posudok článku Faktor inteligencie vo vývoji druhov - hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou (Inteligentný dizajn bez Boha) - fyzik Martin Scholtz 

Vznik života a filozofia mysle 

Autor má pravdu, že umelo syntetizovať život sa ešte nepodarilo (a je otázne, či sa podarí v budúcnosti). Pre úplnosť a pre zaujímavosť by bolo vhodné uviesť niektoré prvé kroky a úspechy i neúspechy v tejto oblasti. Ja nie som odborník, ale mám matný dojem, že v minulosti existovali úspešné pokusy syntetizovať určité aminokyseliny typické pre živé organizmy v pomerne rýchlom čase či snáď dokonca nejaké zárodky RNA. Ak o tom má autor nejaké povedomie, aspoň stručná zmienka o týchto pokusoch by bola prospešná a zaujímavá.

Otázka, či je živý organizmus len zbierkou chemických a fyzikálnych procesov, je stará, a autor k nej pristupuje zaujímavým spôsobom. Ako fyzik tiež oceňujem, že sa autor prikláňa k druhej z navrhovaných možností, teda že inteligencia vyplýva z princípu, ktorý riadi tieto procesy. Na druhej strane, ja osobne som otvorený viacerým možnostiam. Za veľmi zaujímavý považujem postreh významného fyzika, spolutvorcu kvantovej mechaniky Wernera Heisenberga uvedený v jeho knihe, ktorá v preklade vyšla pod názvom "Fyzika a filosofie". Ide o to, že vznik kvantovej mechaniky bol inšpirovaný poznatkom, že častice sa niekedy správajú ako vlny a naopak. Podľa všeobecne prijímanej Kodaňskej interpretácie kvantovej mechaniky nemá zmysel sa pýtať, či je to tak alebo onak. Zmysel má len tvrdenie, ako sa bude objekt chovať v danom experimente. Ak budeme merať jeho vlnové vlastnosti (vlnová dĺžka, difrakčný obrazec), dostaneme ich, ak budeme merať časticové vlastnosti (poloha, hybnosť), dostaneme ich. Heisenberg z toho vyvodzuje veľmi vážny záver, ktorý podľa mňa vystihuje podstatu veci. Ak budeme daný systém skúmať fyzikálnymi metódami, dostaneme odpovede v jazyku fyziky a, samozrejme, nikdy nezistíme, že by živý organizmus porušoval niektoré fyzikálne zákony. Podobne ako keď budeme merať časticové vlastnosti fotónu, vždy dostaneme odpoveď v jazyku, ktorým sa pýtame. To ale neznamená, že sa tak o fotóne dozvieme všetko. Keby sme nikdy nemerali jeho vlnové vlastnosti (napríklad v dvojštrbinovom experimente), nezistili by sme podstatný aspekt fotónu, a to, že sa niekedy chová ako vlna. Podobne sa môžeme pýtať, či vyčerpáme všetky vlastnosti živých organizmov, ak sa na ne budeme dívať ako na čisto fyzikálne systémy. Pocit zamilovanosti určite môžeme popísať z chemického hľadiska tak, že z evolučného hľadiska sa človek potrebuje rozmnožovať, a keď nájde vhodnú partnerku, jej spoločnosť v ňom vzbudzuje príjemné pocity vyvolané patričnými chemickými procesmi. Proti tomu sa nedá namietať, ale je otázka, či tento pohľad na zamilovanosť odráža všetky aspekty alebo či má zmysel hovoriť aj o láske ako niečom abstraktnom. Nezastávam v tejto veci žiadne stanovisko, ale otázka je to legitímna. Inými slovami: ak sa na živý organizmus budeme dívať ako na fyzikálny systém, bude sa tak aj chovať. Môžeme sa naň dívať aj inak?

Autor uvádza, že voči jeho argumentom boli vznesené námietky, že prednesené dve stanoviská sa nevylučujú. Ja osobne inklinujem súhlasiť s autorom, ktorý považuje tieto stanoviská za vzájomne sa vylučujúce. Bolo by však zaujímavé, keby autor uviedol protiargumenty, ktoré mu boli predložené. To, či sú dva výroky v rozpore alebo nie by nemalo byť vecou názoru, ale čistej logiky. Samozrejme, pri otázkach tohto typu to tak vždy byť nemusí, ale ako čitateľ by som rád poznal aj argumenty druhej strany.

V knihe sa uvádza stanovisko filozofa "Jozefa Kroba". V prvom rade navrhujem uviesť jeho meno správne (teda Josef Krob) aj s titulmi (teda prof. PhDr. Josef Krob, CSc.). Aby bolo jasné, že to nie je nejaký samozvaný mudrlant, ale etablovaný profesor a dekan Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brně. K jeho poznámke: prof. Krob správne poznamenáva, že pojem "inteligencie" sa väčšinou viaže so schopnosťami živých organizmov, a teda nemá zmysel hovoriť o inteligencii riadiacej organizmy. Hoci s tým plne súhlasím, dodávam, že celú knihu chápem skôr ako esej, literárne dielo, než ako odborný text (kde by takéto voľné používanie pojmov neobstálo). V rámci umeleckej licencie preto považujem autorovo vyjadrovanie za akceptovateľné. Implicitne som chápal použitie pojmu "inteligencia" ako "vyššiu inteligenciu", skrátka niečo nad rámec obvyklých fyzikálnych procesov. Či už s tým súhlasíme alebo nie, považujem to za legitímny spôsob vyjadrovania. Je však pravdou, že záver, ktorý autor na základe svojich úvah formuluje, teda že život je "reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou" už pôsobí príliš vágne a zdá sa byť trochu v protiklade s autorovou tézou, že nepotrebuje k vysvetleniu života nadprirodzenú bytosť. Vo výsledku teda pôsobí táto časť trochu zmätene a nie je jasné, čo sa vlastne myslí.

Ak autor hovorí, že k vysvetleniu života a jeho vzniku nepotrebuje nadprirodzenú bytosť, očakával by som, že ponúkne alternatívu. Ale v odseku Hypotéza ako vznikol život, nahradzuje túto bytosť vágnym pojmom "inteligencia v širšom zmysle". Nevidím v tom skutočný pokrok, je to nahradenie jedného slova iným. Keď autor hovorí o tom, že kreacionisti považujú vznik zložitých biologických štruktúr náhodným spôsobom za nemožný, zabúda upozorniť na to, že podľa evolučnej teórie tieto štruktúry nevznikajú náhodou! To je častý omyl pri interpretácii evolučnej teórie, pretože individuálne mutácie sú vskutku náhodné. Ale prírodný výber a systematický odklon k stále dokonalejším a zložitejším štruktúram náhodný nie je. To, čo autor pripisuje "inteligencii", je tu nevyhnutným dôsledkom "slepých" zákonov. Slovo "slepý" tu používam ako alúziu na známu knihu evolučného biológa Richarda Dawkinsa s názvom "Slepý hodinár", kde detailne vysvetľuje, že hoci sú fyzikálne a biologické zákony slepé, teda nemajú žiaden cieľ ani zámer, vedú systematicky k vylepšovaniu biologických štruktúr. K otázke, či sú tieto sily slepé, sa autor vracia hneď v ďalšej podkapitole.

Cielené mutácie

Autor tvrdí, že určité skokové zmeny (z generácie na generáciu) v prípade baktérií a ľadových medveďov svedčia o tom, že mutácie nie sú náhodné a že evolúcia je riadená inteligenciou. Plne súhlasím s autorovým tvrdením, že mnohé mechanizmy evolúcie nám ešte nie sú známe, ale to neznamená, že je zlý samotný koncept. V minulosti sa už viackrát ukázalo, že evolučná zmena, ktorá sa zdala záhadnou, našla prirodzené vysvetlenie. Skutočne nie som odborník, ale zbežne som si vyhľadal nejaké informácie o spomínaných ľadových medveďoch. Podľa toho, čo som narýchlo pochopil, zo samíc týchto medveďov sa vo významnom počte prípadov stali hermafroditi. Vedci usudzujú, že táto zmena nastala vplyvom pôsobenia človekom produkovaných toxínov označovaných ako PCB. Z textu som pochopil, že sa nejedná o prirodzenú mutáciu, ktorá by medvede chránila pred vyhynutím, ako píše pán Dančanin, ale ako priamy dôsledok pôsobenia toxínu. Tu si však nie som celkom istý, nevidím do toho.

Inak má autor pravdu, že podľa evolučnej teórie by mali byť zmeny v genetickej výbave veľmi pomalé a postupné. Len dodám, že zmeny sú síce postupné, ale nie úplne spojité. Autor však nesprávne tvrdí, že čím je viac druh v ohrození, tým je väčší tlak na spustenie mutácie. Nie je to pravda: ak sa druh ocitne v ohrození, zväčší sa tzv. "selekčný tlak", nie mutačný. Rýchlosť a amplitúda mutácie môže byť vonkajšími podmienkami ovplyvnená. Uvedomme si, že mutácia je chyba pri kopírovaní DNA. Organizmy disponujú vlastnými mechanizmami, ako tieto chyby eliminovať, ale v určitom množstve prípadov dôjde aj tak k chybe pri kopírovaní. Ale pravdepodobnosť chyby sa dá zvýšiť. Extrémnym príkladom je prítomnosť rádioaktívneho žiarenia, ktorého vysokoenergetické fotóny ľahko prenikajú do jadier buniek a "bombardujú" ich, významne tak ovplyvňujúc aj kopírovací proces. Chybovosť kopírovania, teda frekvenciu aj veľkosť mutácií, sa teda vonkajšími vplyvmi dá meniť (prirodzene alebo umelo). Ak budú mutácie veľmi veľké, pravdepodobnosť vylepšenia klesá, takže pri extrémnych mutáciách spôsobených napríklad rádioaktívnym žiarením je väčšia pravdepodobnosť, že tieto mutácie organizmus znefunkčnia. Pri častých, ale malých mutáciách je naopak väčšia šanca, že viaceré mutácie povedú k systematickému vylepšovaniu. Ale je to prostredie, v ktorom organizmus žije, ktoré rozhodne o jeho prežití. Ak sú prírodné podmienky nevyhovujúce, zvýši sa selekčný tlak, takže prežijú len tie organizmy, ktoré sa prispôsobia viac, ostatné vyhynú. Prítomnosť PCB toxínov môže pôsobiť jednak na mechanizmus kopírovania DNA, jednak ako vonkajší faktor prírodného prostredia.

Vráťme sa k ľadovým medveďom. Genetický materiál obsahuje informácie pre pánsku aj dámsku verziu. Aj v prípade ľudí sú predsa známe prípady, kedy má narodené dieťa neidentifikovateľné pohlavie alebo vykazuje znaky oboch pohlaví. Síce nepoznám detaily, ale znamená to, že potrebné informácie pre samca i samicu sú v DNA prítomné a existuje nejaký mechanizmus, ktorý rozhodne o výslednom pohlaví. Zmena pohlavia teda nemusí byť vôbec veľkou genetickou zmenou, stačí, že sa zmení hodnota "spínača", ktorý o pohlaví rozhodne. Skutočnosť, že sa z generácie na generáciu u samíc vyvinul (či skôr objavil) hermafroditizmus, teda nesvedčí o prudkom evolučnom skoku, skôr o poruche mechanizmu určujúcemu pohlavie. Ak je hermafroditizmus za daných podmienok výhodnejší, prirodzene sa takýchto hermafroditov objaví v populácii viac. Naproti tomu príklad s piatou nohou, ktorý autor uvádza, by si vyžadoval razantné zmeny v DNA medveďov a preto sa prirodzene z generácie na generáciu neobjaví.

Prípad s baktériami som detailne neštudoval, ale autor predpokladá, že k danej mutácii by podľa neodarvinizmu malo dôjsť len u jednej baktérie. To podľa mňa nie je pravda, v populácii baktérií sa vyskytnú postupne všetky možné mutácie a niektoré z nich môžu byť pravdepodobnejšie a vyskytnúť sa opakovane. Nevidím v tom problém.

Naviac, druhy, ktoré prežili až do dnešných dní, určite v minulosti prešli celým radom dramatických klimatických zmien a rôznych zmien v prostredí. Do dnešných dní prežili len tie druhy, ktoré sa so všetkými takými zmenami dokázali vyrovnať, preto sa zdá prirodzené, že na určité druhy extrémnych zmien dokážu tieto druhy vhodne reagovať.

Okrem toho autor píše, že inteligencia, o ktorej je reč, poskytuje mechanizmy, ako sa druhy môžu zachrániť pred vyhynutím, a až keď tieto mechanizmy zlyhajú, druh vyhynie. Potom sa však natíska otázka, ako to môže oná inteligencia dopustiť. Evolučná teória hovorí, že druh sa bude snažiť prispôsobiť a poskytuje konkrétny mechanizmus, ako sa to deje, pričom tento mechanizmus je úspešný vo vysvetľovaní vývoja druhov. Zároveň vysvetľuje, prečo sa nie vždy druh zachráni: zmena prostredia môže byť tak veľká, že pomalé evolučné kroky sa jej nestačia prispôsobiť. Ak by však vývoj druhov riadila inteligencia, prečo by nemohla robiť dramatické zmeny v druhoch, aby prežili za každých okolností?

Summa summarum, zdá sa, že autorova argumentácia nie je podložená konkrétnymi vedeckými štúdiami. Nepreukázal, že uvedené netypické prípady nie je možné v rámci evolučnej teórie vysvetliť, naopak, zdá sa, že tieto odchýlky majú celkom prirodzené vysvetlenie. Evolučná teória pritom poskytuje vysvetlenia aj v prípadoch, kedy alternatívne teórie žiadne vysvetlenie nemajú, takže celkovo vyznieva autorova argumentácia v prospech neodarvinizmu. Autorov záver, že evolúciu očividne riadi inteligencia, je teda absolútne nepodložený. Autor uvádza ďalšie príklady, na ktoré sa však dá aplikovať rovnaká logika s rovnakým výsledkom: nič z uvedených príkladov evolúcii neprotirečí, ale evolúcia, na rozdiel od hypotézy riadiacej inteligencie, dáva konkrétne mechanizmy, ako k týmto príkladom môže dochádzať.

Cez to všetko, z vedeckého hľadiska nemožno možnosť takej inteligencie úplne vylúčiť, ale je treba jasne povedať, že predpoklad o takej inteligencii je čisto filozofickým názorom autora a nemá oporu vo faktoch. Zároveň však platí, že fakty tejto hypotéze neodporujú.

12 Poznámky autora k posudku

Martin Scholtz píše:

Autor má pravdu, že umelo syntetizovať život sa ešte nepodarilo (a je otázne, či sa podarí v budúcnosti). Pre úplnosť a pre zaujímavosť by bolo vhodné uviesť niektoré prvé kroky a úspechy i neúspechy v tejto oblasti. (...) Ak o tom má autor nejaké povedomie, aspoň stručná zmienka o týchto pokusoch by bola prospešná a zaujímavá.

Dančanin: Mám o týchto výskumoch určité povedomie. Nepovažoval som za potrebné spomínať ich, aby som nerozptýlil hypotézu. Kto si chce o týchto výskumoch pútavo prečítať, tomu odporúčam knihu Mareka Orko Váchu: Tančiace skaly: o vývoji života na Zemi, o človeku a o Bohu (Lit. [5]), kapitola Vznik života, s. 19-28. Odporúčam aj: Ullmann V.: Antropický princip aneb kosmický Bůh - AstroNuklFyzika , časť 4. Antropický princip a život ve vesmíru. Odkaz: <http://www.astronuklfyzika.cz/AntropPrincip.htm>. Prístup 2017-12-15.

Martin Scholtz píše:

Autor uvádza, že voči jeho argumentom boli vznesené námietky, že prednesené dve stanoviská sa nevylučujú. Ja osobne inklinujem súhlasiť s autorom, ktorý považuje tieto stanoviská za vzájomne sa vylučujúce. Bolo by však zaujímavé, keby autor uviedol protiargumenty, ktoré mu boli predložené.

Dančanin: Túto námietku vzniesol istý pán profesor (neviem, či chce byť menovaný) bez udania argumentov pri našej debate pri pive. On pil coca-colu.

Martin Scholtz píše:

Je však pravdou, že záver, ktorý autor na základe svojich úvah formuluje, teda že život je "reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou" už pôsobí príliš vágne a zdá sa byť trochu v protiklade s autorovou tézou, že nepotrebuje k vysvetleniu života nadprirodzenú bytosť.

Dančanin: Na tvrdení, že život je reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou, nevidím nič vágne. A tiež neznamená, že táto inteligencia si vyžaduje nejakú nadprirodzenú bytosť.

Martin Scholtz píše:

Ak autor hovorí, že k vysvetleniu života a jeho vzniku nepotrebuje nadprirodzenú bytosť, očakával by som, že ponúkne alternatívu. Ale v odseku Hypotéza ako vznikol život, nahradzuje túto bytosť vágnym pojmom "inteligencia v širšom zmysle". Nevidím v tom skutočný pokrok, je to nahradenie jedného slova iným. (...) Okrem toho autor píše, že inteligencia, o ktorej je reč, poskytuje mechanizmy, ako sa druhy môžu zachrániť pred vyhynutím, a až keď tieto mechanizmy zlyhajú, druh vyhynie. Potom sa však natíska otázka, ako to môže oná inteligencia dopustiť.

Dančanin: Oná inteligencia môže dopustiť vyhynutie druhu práve preto, že to nie je všemohúci Boh, ale prírodný faktor, ktorý niekedy nestačí na prispôsobenie sa druhu novým podmienkam. Inak, presnejšie citujem moju knihu: Pri ohrození určitého druhu sa aktivizujú mechanizmy, ktoré nám dodnes nie sú známe, a až keď tieto mechanizmy zlyhajú, dôjde k vyhynutiu druhu (časť 2). Týmito mechanizmami myslím napríklad obojpohlavnosť ľadových medveďov, ale to by sme museli pripustiť, že jej cieľom je zvýšiť ich reprodukčnú schopnosť.

Myšlienka inteligencie organizujúcej už fyzikálne procesy hmoty je trochu inšpirovaná kreacionizmom, takže určitá podobnosť tu je. Len na rozdiel od kreacionistov verím vo vývoj, nie v stvorenie, preto píšem, že sa vo svojej koncepcii zaobídem bez nadprirodzenej bytosti.

Keď píšem, že k vysvetleniu vývoja potrebujem „inteligenciu v širšom zmysle“, a nie zázraky konajúceho Boha, nie je to to isté! „Inteligencia v širšom zmysle“ nerobí zázraky, len organizuje vývoj.

Martin Scholtz píše:

Keď autor hovorí o tom, že kreacionisti považujú vznik zložitých biologických štruktúr náhodným spôsobom za nemožný, zabúda upozorniť na to, že podľa evolučnej teórie tieto štruktúry nevznikajú náhodou!

Dančanin: Ospravedlňujem sa. Tu má Martin Scholtz pravdu. Miesto náhodou by som tam dal: iba náhodnou mutáciou a selekciou. Opravil som to tam.

Martin Scholtz píše:

Autor však nesprávne tvrdí, že čím je viac druh v ohrození, tým je väčší tlak na spustenie mutácie. Nie je to pravda: ak sa druh ocitne v ohrození, zväčší sa tzv. "selekčný tlak", nie mutačný.

Dančanin: K tejto pripomienke uvediem toľko, že na záťažové situácie baktérie reagujú mutáciou. Záťaž teda nezväčšuje len selekčný tlak, ale je aj spúšťačom mutácie. Inak, úvaha o zvýšenom selekčnom tlaku je správna. Zároveň však rastie aj tlak na spustenie mutácie. Tak to platí aspoň pri plazmidoch a baktériách.

Nakoniec Martin Scholtz si odporuje, keď vzápätí píše: Rýchlosť a amplitúda mutácie môže byť vonkajšími podmienkami ovplyvnená. (...) Chybovosť kopírovania, teda frekvenciu aj veľkosť mutácií, sa teda vonkajšími vplyvmi dá meniť (prirodzene alebo umelo). Nepriaznivé prostredie teda zvyšuje aj mutačný tlak!

Martin Scholtz píše:

Prípad s baktériami som detailne neštudoval, ale autor predpokladá, že k danej mutácii by podľa neodarvinizmu malo dôjsť len u jednej baktérie. To podľa mňa nie je pravda, v populácii baktérií sa vyskytnú postupne všetky možné mutácie a niektoré z nich môžu byť pravdepodobnejšie a vyskytnúť sa opakovane. Nevidím v tom problém.

Dančanin: Ja v tom problém vidím. Práveže pravdepodobnosť, že by viac baktérií mutovalo rovnakým smerom, výhodným pre život, je v prípade náhodnej mutácie prakticky nulová! Ak sú určité mutácie pravdepodobnejšie, už to nie je náhoda.

Martin Scholtz píše, že mutácia je podľa neodarvinizmu chyba v kopírovaní „preklepom“ v DNA. (Po objavení preskakujúcich génov - pozri časť 2, odsek Preskakujúce gény - je tento názor prekonaný.) Potom je to ale tak, akoby sme sa snažili niečo vylepšiť tým, že to pokazíme. Podstata tohto problému je, že podľa neodarvinizmu mutácie nemajú žiadny zámer. Natíska sa otázka, prečo k nim vlastne dochádza? Naozaj len z nedokonalosti prírody pri kopírovaní DNA. Oproti tomu, podľa hypotézy evolúcie riadenej inteligenciou, príroda mutáciou experimentuje so zámerom zefektívniť život. Aj keby to skúšala „naslepo“ metódou pokus – omyl, vždy je tu ten zámer prítomný.

Okrem toho hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou stojí na predpoklade, že objav prírody, ktorý reprezentujú napr. gény zvyšujúce adaptáciu organizmu na prostredie, sa šíri do celej populácie ako cielená mutácia. Za pravdu tejto hypotéze dávajú nedávno objavené preskakujúce gény: Zistilo sa, že gény rezistencie proti antibiotiku dokážu preskočiť z plazmidu na ktorúkoľvek inú DNA v bunke, napríklad na bakteriálny chromozóm, na iný plazmid alebo vírusovú DNA. Vďaka tomu sa gény rezistencie môžu samostatne šíriť na ďalšie baktérie ako nejaká epidémia génov (pozri časť 2, odsek Plazmidy). Takto nejako funguje evolúcia riadená inteligenciou: všetky baktérie mutujú rovnakým smerom, výhodným pre život, resp. výhodnú mutáciu preberie celá populácia.

Ja nenamietam nič proti prírodnému výberu (selekcii). Len po objavení preskakujúcich génov je koncepcia náhodnej mutácie spochybniteľná. Preskakujúce gény - to je cielená mutácia!

Poznámka na záver. Celkom jednoducho: Aký je rozdiel medzi náhodnou mutáciou a cielenou? Keď 1000 baktérií na rovnaký podnet mutuje rôznym smerom, je to náhodná mutácia - neodarvinizmus. Keď 1000 baktérií na rovnaký podnet mutuje rovnakým, výhodným smerom, je to cielená mutácia - hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou. Nie je problém to experimentálne overiť. Ono to vlastne už experimentálne overené je (preskakujúce gény) v prospech mojej hypotézy.

Martin Scholtz píše: 

Summa summarum, zdá sa, že autorova argumentácia nie je podložená konkrétnymi vedeckými štúdiami. Nepreukázal, že uvedené netypické prípady nie je možné v rámci evolučnej teórie vysvetliť, naopak, zdá sa, že tieto odchýlky majú celkom prirodzené vysvetlenie. Evolučná teória pritom poskytuje vysvetlenia aj v prípadoch, kedy alternatívne teórie žiadne vysvetlenie nemajú, takže celkovo vyznieva autorova argumentácia v prospech neodarvinizmu. Autorov záver, že evolúciu očividne riadi inteligencia, je teda absolútne nepodložený.

Dančanin: Nie je to pravda. Ak prehliadnem vyššie uvedený mechanizmus preskakujúcich génov (čo je veľmi závažný argument) môžem predložiť aj ďalšie príklady:

V odseku Skúsenosť a inštinkt (časť 2) uvádzam McDougallov a Agarov pokus s bielymi krysami. Z pozície neodarvinizmu sa schopnosť rýchlejšieho učenia celej populácie krýs nedá vysvetliť: k zrýchleniu učenia, bez selekcie, by nemalo dochádzať u potomkov cvičených, ani necvičených krýs. Poznanie nadobudnuté skúsenosťou sa teda odovzdáva vo forme inštinktov priamo celej populácii, čo potvrdzuje hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou.

Hneď na začiatku časti 2 citujem, že pri experimentoch s baktériami sa zistilo, že v záťažových situáciách samy menia svoje gény vhodným smerom pre ich prežitie ([1], 101). To tiež považujem za závažný dôkaz evolúcie riadenej inteligenciou.

Obojpohlavné ľadové medvede radšej nespomínam, aj keď si myslím, že ich hermafroditizmus môže byť cielená mutácia a príklad s piatou nohou (pozri časť 2) je v prípade skutočne náhodnej mutácie legitímny.

V odseku Ďalšie dôkazy evolúcie riadenej inteligenciou (časť 3) uvádzam tri konkrétne príklady evolúcie riadenej inteligenciou. Zaujímavý a nový je najmä ten so sýkorkami.

Komentároch (časť 10) Ivan Malek uvádza príklad cielenej mutácie.

Ďalej v Komentároch (časť 10) Miloš Drastich uvádza, že stromy dokážu zmeniť vlastný genetický kód, aby prežili pri nečakane zmenených podmienkach. Dokonca vedci objavili možnosť urýchlených zmien genetického kódu u zvierat, ak im hrozí čokoľvek z vonkajšieho sveta, teda od okolitej prírody, v ktorej sa momentálne nachádzajú a odkiaľ sa nemajú kam inam dostať. To tiež považujem za dôkaz cielenej mutácie a evolúcie riadenej inteligenciou. Zároveň je to príklad, ako nepriaznivé prostredie zvyšuje nielen selekčný, ale aj mutačný tlak. Touto problematikou som sa zaoberal vyššie.

Na záver sa mi črtá filozofická otázka: Je za vývojom Boh alebo „inteligencia v širšom zmysle“ (elementárna inteligencia), či všeobecne inteligencia, alebo „slepý hodinár“?

Poznámky:

1 Čím sa líši človek od stroja? Inteligencia stroja vyplýva z fyzikálnych procesov. Inteligencia človeka vyplýva z princípu, ktorý riadi už fyzikálne procesy v jeho tele. Ten princíp nazývam „inteligencia v širšom zmysle“ – elementárna inteligencia.

2 Oheň sa rozmnožuje, pokiaľ má dosť dreva a tiež je to systém premeny energie.

3 V období kambria bol zaznamenaný vznik veľkého množstva živočíšnych druhov. Tento jav sa označuje ako kambrická explózia.

4 Sheldrake sa tu odvoláva na McDougallov a Agarov pokus, ktorý sme už preberali vyššie - v časti 2, v odseku: Skúsenosť a inštinkt.

5 Driesch popisoval entelechiu ako „intenzívnu rôznorodosť“, nepriestorový kauzálny faktor, ktorý však pôsobí v priestore. Zdôrazňoval, že entelechia je prírodný (teda nie metafyzický alebo mystický) faktor, ktorý pôsobí na fyzikálno-chemické procesy. Entelechia nie je formou energie a jej pôsobenie nie je v rozpore s druhým zákonom termodynamiky alebo so zákonom zachovania energie ([2], 48). 

Literatúra:

[1] MICHALOV, Jozef. Život z pohľadu evolúcie a kreácie. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 1999. 200 s. ISBN 80-8050-269-2.

[2] SHELDRAKE, Rupert. Teorie morfické rezonance: nová věda o životě. Vyd. 1. Praha: Elfa, 2002. 307 s. ISBN 80-86439-03-8. 

[3] SÝKORA, Peter. Alchýmia života: (o génovom inžinierstve a evolúcii). 1. vyd. Bratislava: Smena, 1989. 320 s. Sputnik.

[4] VÁCHA, Marek Orko. Návrat k stromu života: evolúcia a kresťanstvo. Preklad Miloš Szabo. 1. vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2006. 123 s. ISBN 80-7162-627-9.

[5] VÁCHA, Marek Orko. Tančiace skaly: o vývoji života na Zemi, o človeku a o Bohu. Preklad Eva Flonteková. 1. vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2004. 138 s. ISBN 80-7162-510-8.

Pavol Dančanin

Pavol Dančanin

Bloger 
  • Počet článkov:  65
  •  | 
  • Páči sa:  22x

Vyštudovaný filozof, ktorý rád vymýšľa kontroverzné hypotézy vo fyzike, biológii a filozofii Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu