Evolučná teória morálky - aktualizované 2019-03-22

Autor: Pavol Dančanin | 29.7.2017 o 6:46 | (upravené 24.3.2019 o 15:53) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  398x

V  teoretickej časti tohto článku sa zaoberám otázkou: Čo utvára našu morálku? Ako vysvetliť tak ťažko pochopiteľný jav ako je altruizmus?

Slovo na úvod

  • Čitateľovi predkladám na posúdenie  prepracovaný článok Evolučnú teóriu morálky.
  • Dva internetové články, na ktoré sa odvolávam, aktuálne nie sú dostupné. Jeden bol stiahnutý a jeden zamenený. Nedostupné články som opatril poznámkou: článok nie je aktuálne dostupný
  • Teším sa na Vaše  pripomienky.

 

Obsah

1 Morálny inštinkt – výtvor evolúcie

2 Súčasné etické a dobové problémy

3 Teória morálky

4 Doslov 

 

Abstrakt

Skôr ako prejdem k teoretickej časti, preberiem súčasné morálne problémy a vyjadrím svoj názor na ne. V  teoretickej časti tohto článku sa zaoberám otázkou: Čo utvára našu morálku? Ako vysvetliť tak ťažko pochopiteľný jav ako je altruizmus? Myslím si, že nielen našu ľudskú morálku, ale aj morálku nižších živočíchov utvárajú tieto dva princípy: 1. egoizmus a 2. cesta symbiózy, z ktorej vyplýva aj altruizmus. 

 

1 Morálny inštinkt – výtvor evolúcie

 

Udivujú ma dve veci: hviezdne nebo nado mnou a morálny zákon vo mne (Immanuel Kant). Odkiaľ sa v nás berie morálny zákon? Ak sa človek vyvinul z primitívnych organizmov, je aj morálny zákon v nás produktom evolúcie. Vlastne je ťažko hovoriť o morálnom zákone, ide skôr o morálny inštinkt, ktorý nám umožňuje rozoznať dobro od zla len v triviálnych otázkach, avšak v nových otázkach, ktoré prináša doba, nie sme si istí, čo je morálne a čo nie a etické normy sa ujasňujú spoločenskou diskusiou.

Z hľadiska archaického myslenia boli etické normy Bohom dané a nemenné. Otrokárska spoločnosť v antickom Grécku bola z hľadiska slobodného občana dobrá, nepovažovali ju za nemorálnu. Aj najväčší filozofi  ju považovali za niečo prirodzené a bohmi dané. Z nášho súčasného hľadiska bola nespravodlivá. Aj židovský Bohom daný, zjavený morálny zákon sa v čase mení - rozdiel medzi Starým a Novým zákonom. V Starom zákone morálny zákon vyjadrovalo Desatoro Božích prikázaní. Avšak Mojžiš to s prikázaním  „nezabiješ“ asi nemyslel celkom vážne, keď cudzoložnice, ale aj cudzoložníkov kázal ukameňovať (Lv 20,10). Tento trest, ktorý sa nám dnes zdá byť neprimeraný, mal vo svojej  dobe opodstatnenie z dôvodu zachovania poriadku a pokoja v spoločnosti. Mojžišova morálka teda nebola odlišná od morálky Machiavelliho - účel svätí prostriedky!

V čase, keď platil zákon „život za život, oko za oko, ranu za ranu“ Ježiš prišiel s revolučnou myšlienkou odpúšťať. Ježiš majstrovsky zachránil cudzoložnicu: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Jn 8,7). Neodvolával sa na hodnotu jej života, to by jeho súčasníci nepochopili, iba poukázal na ich vlastnú hriešnosť.

Pokrok súčasnej morálky oproti Ježišovej morálke môžeme zaznamenať v štyroch bodoch:

 

  1. Zdôrazňuje sa hodnota života.
  2. Pohania boli pre Ježiša iba štence, ktoré môžu jesť len odrobinky zo stola detí Pána (pozri Mt 15, 22-27;  Mk 7,25-28). No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov“ (Mt 15,25-27).    
  3. Keď niekto trpí v manželstve, podľa súčasnej morálky je lepšie sa rozviesť a nájsť si iného partnera.
  4. Súčasná morálka súcití aj so zvieratami.

 

To, čo je z hľadiska archaického myslenia Bohom dané, sa vyvíja, a tak sa otázka etických noriem  presúva z roviny teologickej - z roviny zjavenia  (pod pojmom „zjavenie“ myslím všeobecne celú Bibliu) - do roviny morálnej a ujasňuje sa spoločenskou diskusiou. Viera v Boha sa stáva irelevantná a nastavenie etických noriem je úlohou človeka. Už nejde o to, čo je Bohom dané, ale o  to, čo je morálne, napríklad socializmus považoval za nespravodlivú kapitalistickú spoločnosť. A to, čo je morálne, môže byť v rozpore so zjavením, napríklad zabiť cudzoložnicu je zlé!

 

Poznámka: Pokrok morálky je evidentná záležitosť. Dnes ľudí nemučíme za trest ani ich neukrižujeme ani neukameňujeme.

 

2 Súčasné etické a dobové problémy

 

Populačná explózia. Vo vyspelých štátoch sa v plánovaní rodičovstva prejavuje zodpovednosť. Práve to je faktor, ktorý v Európe vedie až k znižovaniu počtu domorodého obyvateľstva. Možno sa domnievať, že je to dôsledok bolestného vývoja, keď bola Európa v posledných storočiach preľudnená. S rastúcim blahobytom teda nerastie počet populácie, ako by sa dalo predpokladať, ale naopak, zodpovednosť za potomstvo - materiálne statky sa rozdeľujú medzi menší počet detí. Tento trend sa zrejme s postupom času presadí na celej planéte. Chudobnejšie národy a sociálne vrstvy majú zatiaľ opačnú filozofiu života: viac detí sa dokáže o rodinu lepšie postarať, niektoré z nich  sa presadia. Platí tu darvinovská nadprodukcia potomstva a prírodný výber. Vzniká tak boj o prežitie, ktorý má kruté pravidlá. Z ekonomického hľadiska to znamená veľa práce za malý plat. Zdroje danej krajiny sú obmedzené a musia uživiť viac ľudí, takže v konečnom dôsledku sa rozmnožuje iba chudoba.

Populačná explózia chudobnejších národov prináša obavu, či  tieto nevytlačia bohatšie národy. Ekonomické prostriedky a vojenská moc sú však v rukách bohatších národov. Z tohto dôvodu prevrat nie je možný. Imigrácia bude asi tou cestou, ktorou chudobnejšie národy rozriedia a omladia bohatšie národy.

Čína a Tibet. Problém s populačnou explóziou má veľmoc Čína. Predstavuje Čína pre svetový mier potenciálnu hrozbu? Čína zatiaľ násilím rozšírila svoje impérium iba na úkor Tibetu. Vzniká otázka, kto sa zastane práva tohto národa? Každá vláda nesie zodpovednosť za bezpečnosť vlastného národa a  jeho ekonomickú prosperitu. Žiadna vláda nebude preto kvôli Tibetu riskovať zhoršenie vzťahov s Čínou. Tolerovať mocenské praktiky Číny však neznamená ich schvaľovať. Ľudia by mali prejaviť Tibetu aspoň účasť! Zvlášť my Slováci a Česi by sme mali byť na tento problém  citliví, veď v ´68 roku sme zažili okupáciu na vlastnej koži.

Je tu jedno riešenie ako Tibetu vrátiť slobodu mierovou cestou: Keby ho jedna alebo viac mocností vykúpilo od Číny, ako voľakedy USA odkúpili od Ruska Aljašku, a Tibet by sa stal ich satelitným štátom alebo získal aspoň autonómiu v rámci Číny. Ale to je len môj zbožný sen!

V októbri 2000 navštívil Slovensko XIV. dalajláma a Univerzita Komenského mu vtedy udelila čestný doktorát. Som rád, že aspoň na akademickej pôde na Slovensku vládne sloboda. Slovensko je katolícka krajina a katolíci, špeciálne naši slovenskí, majú voči buddhistom predsudky. Nemožno zovšeobecňovať, pretože pápež Ján Pavol II. XIV. dalajlámu viackrát prijal1 a, ak ma pamäť neklame, minimálne pri jednom stretnutí ho dokonca objal.  Na Slovensku však vládne iná klíma. Možno z časti  aj preto nebol dalajláma pri jeho návšteve Slovenska v roku 2000 ani oficiálne prijatý. S dalajlámom sa nakoniec neoficiálne stretli podpredsedovia vlády Pál Csáky a Ivan Mikloš.2  Hlavným dôvodom  jeho neprijatia  bolo, že návšteva sa konala pod drobnohľadom Číny. Sám dalajláma, pri jeho ďalšej (druhej) návšteve Slovenska, vyjadril svoje pochopenie preto, že nik zo štátnych predstaviteľov sa s ním nechce stretnúť.3 Aj tak si však myslím, že sme ho mohli dôstojnejšie prijať! Nie je treba pripomínať, že XIV. dalajláma okrem toho, že je duchovný vodca svojho národa, je aj držiteľom  Nobelovej ceny za mier z roku 1989. Ako by sa mal kresťan  pozerať na XIV. dalajlámu? Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo (Mt 5,10). Mimochodom, nechápem prečo sú radikálni katolíci tak zaujatí voči buddhizmu. Čo nepoznajú Ježišov výrok: Poznáte ich po ovocí  (Mt 7,16)? To je jediné skutočné kritérium!

Dnes 8. septembra 2009 XIV. dalajláma druhý krát navštívil Bratislavu. Na trojdňovú  návštevu  ho pozvala  Nadácia Jána Langoša, ktorá mu zajtra odovzdá cenu za jeho zásluhy v boji za dodržiavanie ľudských práv a demokraciu vo svete. O stretnutie s dalajlámom prejavilo záujem viac politikov, ale žiaden vysoký štátny predstaviteľ. Dalajláma sa má stretnúť s predsedom SDKÚ Mikulášom Dzurindom, predsedom SMK Pálom Csákym, šéfom KDH Pavlom Hrušovským a šéfom nedávno vzniknutej strany Most-Híd Bélom Bugárom.4

15. 10. 2016 pricestoval XIV. dalajláma na svoju tretiu návštevu na Slovensko. Dalajlámu prijal prezident Andrej Kiska, čo mňa osobne veľmi potešilo. Premiér Róbert Fico ho za to kritizoval.5 Možno to z politických dôvodov nebolo vhodné, ale myslím si, že Andrej Kiska vzdal dalajlámovi patričnú česť a urobil Slovensku dobré meno. Vyžadovalo si to odvahu! S dalajlámom sa stretli aj niektorí ďalší slovenskí politici. Medzi nimi tradične  Pál Csáky.

Xenofóbia (strach z ľudí inej kultúry).

1.  Populačná explózia rómskej menšiny.  Na Slovensku máme problém s populačnou explóziou rómskej menšiny. Kým slovenská populácia má vyššiu úmrtnosť ako pôrodnosť, u Rómov dlhodobo pretrvávajú mnohodetné rodiny. Z toho je zrejmé, že tento problém bude časom narastať a tento trend vzbudzuje u slovenskej populácie strach.

Je rozšírený názor, že xenofóbia vyplýva z neznalosti inej kultúry, národa či rasy. S týmto názorom nemôžem súhlasiť! Práveže rómsku mentalitu poznáme dosť dobre a z toho vznikajú obavy, ako to na Slovensku bude vyzerať o 40-60 rokov.

Problémom populačnej explózie rómskej menšiny sa treba vážne zaoberať teraz, aby sme sa v budúcnosti vyhli skratovým situáciám. Otázku môžeme postaviť takto: Ako naučiť Rómov, aby sa prispôsobili majorite, teda živili sa prácou, udržiavali svoje životné prostredie, prípadne, ako znížiť ich pôrodnosť. Je dôležité, aby sa táto otázka riešila na odbornej úrovni a vyjadrovali sa k nej sociológovia, psychológovia, lekári, politici alebo aj filozofi a neriešili ju militantné extrémistické skupiny! O tejto otázke treba diskutovať a hľadať riešenie. A keď sa spoločnosť rozhodne pre nejaké riešenie, musí ho realizovať štát a nie samozvanci!

Sám navrhujem jedno riešenie: Nie je správny systém, pri ktorom si sociálne slabšie vrstvy urobia z rodinných prídavkov živnosť. Sociálne slabším ženám by som bezplatne predpísal dlhodobo účinnú antikoncepciu a motivoval ich k jej užívaniu, napríklad sociálnymi dávkami. Rómovia sa zatiaľ z antikoncepcie vysmievajú. Treba to riešiť tak, aby si uvedomili, že z jej užívania majú prospech. Tento návrh by bolo treba riešiť na legislatívnej úrovni. Keby som bol poslanec, uvažoval by som nad tým, ako sociálne  slabšie vrstvy motivovať k užívaniu antikoncepcie. Ale neostal by som iba pri antikoncepcii. Sociálne slabšie ženy by som finančne motivoval k sterilizácii, najmä ak už majú deti. Za sterilizáciu na požiadanie  sa dnes na Slovensku platí od 250 eur. Ja navrhujem, aby ju sociálne slabšie ženy mali zadarmo a dostali 50 eur naviac. 

Recenzentka Bohuslava Hábovčíková ma obvinila, že tento odsek je nacionalisticky podfarbený.6 Nemám rád takéto nálepky! V skutočnosti  mi o nacionalizmus vôbec nejde! Ide mi o riešenie populačnej explózie rómskej menšiny! Pri našej debate recenzentka rezolútne vyhlásila, že antikoncepciu alebo sterilizáciu nie je možné riešiť legislatívne, ale iba osvetou. Neviem, či to recenzentka dokáže pochopiť alebo pripustiť, ale osveta je úplne neúčinná - Rómovia sa z nej vysmievajú, predovšetkým, keď žijú z rodinných prídavkov. Antikoncepciu alebo sterilizáciu treba riešiť tak, aby ju Rómovia brali vážne, a to je možné iba tak, že ich k tomu budeme legislatívne motivovať, napríklad sociálnymi dávkami. Minimálne, Rómovia by mali dlhodobo účinnú antikoncepciu alebo sterilizáciu dostávať automaticky zadarmo. Považujem to za dobrý nápad alebo aspoň za dobrý podnet pre spoločenskú diskusiu. Ak ma preto recenzentka považuje za nacionalistu, je to len jej názor, od ktorého sa ja dištancujem!

Odsek Populačná explózia rómskej menšiny som nepísal preto, aby som si na Rómoch  a sociálne znevýhodnených skupinách liečil svoje komplexy, ako recenzentka naznačuje! Snažím sa o konštruktívny prístup. Nejde mi o obmedzovanie slobody sociálne slabších skupín. Sám patrím k sociálne slabším vrstvám a uvítal by som, keby moja priateľka dostala antikoncepciu zadarmo alebo by dokonca za jej užívanie dostávala sociálne dávky. A už vôbec nikoho nenavádzam na násilie, ako nesprávne naznačuje recenzentka! Naopak varujem pred násilím a  píšem: „Problémom populačnej explózie rómskej menšiny sa treba vážne zaoberať teraz, aby sme sa v budúcnosti vyhli skratovým situáciám. Tento problém by sa mal riešiť na odbornej úrovni a následne legislatívou, nemali by ho riešiť militantné extrémistické skupiny!“ 

Recenzentka Bohuslava Hábovčíková ma presviedčala, že problém s neprispôsobivosťou rómskej menšiny je možné riešiť iba internátnymi školami (to znamená odobrať deti ich rodičom  a vychovávať ich k správnym návykom v internátnych školách). Na to som namietol, že nie je dobré odobrať deti od ich rodičov, pretože sú na ne naviazané. Bohuslava Hábovčíková ma uviedla do obrazu, že pre tie deti je to spása, pretože v rómskych rodinách sú väčšinou strašne zanedbané, odkázané samé na seba, niekedy dokonca zneužívané. Musím pripustiť, že internátne školy by boli určitým riešením, ktoré má však svoje nedostatky. Po prvé, je veľmi drahé. Po druhé, zanedbaných rómskych detí je oveľa viac, ako je možné odobrať do internátnych škôl. Po tretie, po ukončení internátnej školy a návrate do pôvodného prostredia sa deti väčšinou vrátia k životnému štýlu ich rodičov. Preto si myslím, že internátne školy by boli riešením, ale problém populačnej  explózie rómskej menšiny treba začať riešiť antikoncepciou a sterilizáciou. Určite je to lacnejšie ako internátne školy!

Ešte som sa dopočul o návrhu, ktorý predložil rómsky poslanec za stranu OĽANO (OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti) Peter Pollák. Nie internátne školy, teda celkom odtrhnúť deti od rodičov, ale celodenné školy - systém celodennej výchovy -  niečo na spôsob socialistických školských družín, teraz sa to volá školský klub detí. Rómske deti a deti z rodín v hmotnej núdzi by po vyučovaní povinne ostávali ďalej v škole, kde by si urobili domáce úlohy a pripravili by sa na zajtrajšie vyučovanie. Doma na to väčšinou nemajú podmienky, lebo v jednej izbe býva aj desať ľudí a tiež ich k tomu nikto neprinúti. Systém povinnej celodennej výchovy rómskych a sociálne slabších detí sa mi zdá ako triezvy nápad, ktorý by si zaslúžil čím skôr zaviesť do praxe. (Podrobnosti pozri napr. Pollák: Rómskym deťom pomôže systém celodennej výchovy - Aktuálne. Prístup 2017-03-01. Poznámka: článok nie je aktuálne dostupný.)

Poznámka: Z istej redakcie mi bolo namietnuté, že tento odsek je v rozpore s ľudskými právami! Neviem, čo je zlé na mojom návrhu, aby sociálne slabšie vrstvy mali antikoncepciu a sterilizáciu minimálne zadarmo!

2.  Maďarská menšina. V Slovákoch je hlboko zakorenený aj strach z Maďarov. Má to historické dôvody: Slováci boli v minulosti Maďarmi kruto utláčaní a Maďari sa snažili o ich úplnú asimiláciu. Z tohto obdobia ostala na Slovensku  k roku 2011 asi 8,5 percentná maďarská menšina. Neviem, či sú to pôvodom Maďari, skôr sú to pomaďarčení Slováci ešte z čias maďarizácie. A tí chcú, aby pre nich platil iný meter. Chcú, aby sa ich deti učili slovenčinu len ako cudzí jazyk, chcú vybavovať štátnu administratívu v maďarčine. A nestačí im, aby bol za názvom v slovenčine uvedený v zátvorke výraz po maďarsky, oni potrebujú mať názov v maďarčine a v zátvorke výraz po slovensky. A niektorí sú ešte aj agresívni a vymáhajú si svoje „práva“ násilím. Riešiť národnostnú politiku násilím je totiž historicky veľmi „maďarské“! A chudák Slovák, na vlastnom území sa nechá pomaďarčiť, pretože sa bojí násilia!

To, čo vedie k súčasnej maďarizácii na území Slovenska, je pocit väčšej národnej hrdosti občanov maďarskej menšiny. Občania maďarskej menšiny sa cítia viac ako Slováci tým, že vyjadrujú príslušnosť k väčšiemu, kultúrnejšiemu alebo iba agresívnejšiemu národu.

Som za to, aby v EÚ platil rovnaký meter pre všetky menšiny. Mal by na to dohliadať  Európsky parlament! Práva, ktoré si vymôžu Maďari na Slovensku, by mali platiť aj pre ostatné menšiny v celej EÚ.

Vyčítali mi, že môj názor je emocionálne podfarbený a nezodpovedá skutočnosti. Myslím si, že to nie je celkom pravda. Moja skúsenosť je, že na „Maďaroch"7 sa patrí hovoriť po maďarsky. Slovenčina sa tam neakceptuje, ak áno, tak len zo zhovievavosti. Keď Slovák na území obývanom maďarskými spoluobčanmi ukáže národnú hrdosť, budí verejné pohoršenie. Uvediem príklad: So slovenským znakom na chrbte by som sa na „Maďaroch“ radšej neprechádzal! Taký je môj názor, ktorý budem prezentovať. Môj text musí byť trochu aj národnobuditeľský. Ak má niekto inú skúsenosť, nech predostrie svoj názor.

Napriek tomu, že sa na Maďarov pozerám s dávkou  podozrievavosti, nechcem eskalovať napätie a teší ma, že v politike vystupujú ľudia, ako pán Bugár, ktorí sa usilujú o spolužitie Slovákov a Maďarov bez extrémizmu. 

3.  Imigrácia moslimov. Ďalším príkladom xenofóbie, ktorá má trochu širší rozmer, je imigrácia moslimov na Západ. Mnohých zaráža, že v lokalitách, ktoré dlhú dobu obývali kresťania, kam prichádzajú moslimovia, veľa kresťanov konvertuje na islam. Ľudia sa pýtajú: „Prečo?“ Mám pre to vysvetlenie. Treba sa na to pozerať zo širšieho hľadiska: grécko-rímsku mytológiu rozložila antická filozofia a ľudia mali príliš malé presvedčenie o správnosti vlastných náboženských predstáv. To bolo živnou pôdou pre príchod fundamentálnej židovsko-kresťanskej tradície. A tak ako antickou  filozofiou rozloženú grécko-rímsku  mytológiu vytlačilo fundamentálne kresťanstvo, tak novovekou vedou rozloženú židovsko-kresťanskú tradíciu vytláča niekedy až militantný fundamentálny islam. Ľudia majú z tohto trendu strach. Čo na to povedať? EÚ je domovom ľudí s liberálnymi názormi a náboženstvom a dúfam, že to tak aj ostane!

Čo sa imigrácie týka, keby som mohol  rozhodnúť, z islamských štátov (krajín, kde je islam väčšinovým  náboženstvom) by som do EÚ  púšťal iba ľudí, ktorí sú vo svojej domovine prenasledovaní, napríklad kresťanov, tým by som  v imigrácii pomáhal. Pre týchto ľudí by som v ich vlasti zriadil azylové centrum, kde by ich prípad prešetrili a odtiaľto by boli legálne prepravení do EÚ. Ilegálnych imigrantov by som vracal späť. Je pravda, že prijímať imigrovaných moslimov je humánne a v súlade s princípmi občianskej spoločnosti, na ktorých stojí EÚ, kde sa na náboženstvo nehľadí, avšak trochu sa obávam, aby imigrovaní  moslimovia časom  tú občiansku spoločnosť nezmenili. Z humánnych dôvodov by som nebol ani proti ekonomickým utečencom, moslimom, len nesmieme dopustiť, aby z liberálnej EÚ časom urobili islamský štát, čo môže viesť až k občianskej vojne.

Poznámka: Naposledy som sa dočítal, že Rusko stavia takéto azylové centrá, utečenecké tábory, priamo vo vlasti utečencov, konkrétne v Sýrii. Pozri Ten Putin, to je ale fakt ..... (Pavel Břetislav Reichl) │bez-cenzury.com. Odkaz:  <http://bez-cenzury.com/clanek/ten-putin-je-ale-fakt-pavel-bretislav-reichl>. Prístup 2017-11-01.

Názor mojej manželky Ľudky na islam. Islam je mladé náboženstvo oproti kresťanstvu či judaizmu. A keďže sa k nemu v súčasnosti hlási asi 23% populácie, je veľmi viditeľný. Chcem len povedať, že toto náboženstvo musí dozrieť, ako napr. 2000 rokov dozrievalo kresťanstvo. Stredoveké križiacke výpravy sa konali v mene Boha a Biblie. Alebo, mnohí osvietenci boli mučení, až upálení na hraniciach pre nesúhlas s doktrínami  cirkvi. No a v súčasnosti sú kresťania šíriteľmi zmierenia, charity. Náboženstvo, kde sa v mene Boha vraždí či potláča ľudská dôstojnosť, nemôže byť trvácne, musí v ňom nastať obroda (poznámka: nech je to čím skôr). Všeobecne vo svete platí: zlá, ktoré sa dejú na ľudstve, či je to otrokárstvo, nevoľníctvo, totalita, fašizmus alebo radikálne náboženstvá, sú odsúdené na zánik alebo premenu. Zrejme to vyplýva z pudu sebazáchovy, ktorý je v každom živom jednotlivcovi vštepený.

Dančanin: A čo teraz? Máme čakať 400 rokov, kým sa islam umierni? Čo máme za ten čas robiť? Podľa môjho názoru je niečo také, ako prirodzená cesta. Proti radikalizmu sa musíme primerane brániť, kým sa na obidvoch stranách nepresadí tolerancia. Hlavne spisovatelia, politici a diplomati by mali používať rozum a šíriť patričnú osvetu. Treba to riešiť predovšetkým osvetou.

Ešte múdrosť. V prvom rade treba vidieť človeka, až potom náboženstvo. Keď je to naopak, je to chyba! Keď sa človek schováva za náboženstvo a pácha zlé veci, je to dvojnásobná chyba! Robí hanbu svojmu náboženstvu!

Antikoncepcia. Pre katolíkov je morálnym problémom aj antikoncepcia. Rozviniem tu polemiku s kresťanskou či presnejšie, katolíckou etikou. (Citácie z Kresťanskej etiky  Lit. [3], pokiaľ ich neparafrázujem, uvádzam kurzívou.) Musím sa z katolíkov vysmievať, aby si uvedomili, že ich postoj k antikoncepcii je absurdný a že to, čo píšu, je fraška.

Katolícka cirkev schvaľuje len metódu prirodzeného plánovania rodičovstva8, čo znamená využívať na manželský (pohlavný) styk len neplodné dni ženy.

Je pravda, že metóda prirodzeného plánovania rodičovstva vyžaduje obeť pravidelnej zdržanlivosti. Skúsenosť mnohých dvojíc však svedčí o tom, že sú s tým spojené i veľké požehnania  ([3], 444). Pre katolíka je neukojená sexuálna túžba asi Božie požehnanie?! Aby sme sa vrátili do reality, celkovo sú štyri spôsoby ako dosiahnuť uspokojenie:

 

  • Prvý spôsob je trvať na manželskom styku s antikoncepciou: Je vhodné poznamenať, že podľa zhodného názoru katolíckych teológov manžel alebo manželka, ktorí nesúhlasia s tým, že ich partner používa antikoncepčnú metódu neuznávanú učiteľským úradom, ale nemôže zmeniť jeho názor, mu napriek tomu smú poskytnúť pohlavný styk ([3], 450).
  • Druhý spôsob je kompenzovať metódu prirodzeného plánovania rodičovstva inými sexuálnymi praktikami ako je prirodzený styk. Je pravda, že takto môže dôjsť k porušeniu buddhistického príkazu čistoty „nepoužívať na súlož iné otvory ako je pošva“ ([2], 44), ale to asi katolíkom neprekáža, aspoň v Kresťanskej etike sa takéto praktiky nezakazujú, píše sa iba: - Nie je povinnosťou poskytovať manželský styk v  prítomnosti tretej osoby alebo sodomistickým spôsobom (análny styk) či za podobných okolností ([3], 452).
  • Ak neprichádza do úvahy prvý alebo druhý spôsob, ostáva  tretí spôsob: metóda „urob si sám“. Odmietnutie manželskej povinnosti zrejme reálne v mnohých prípadoch vedie k  ne-kresťanskej masturbácii.
  • Ešte je tu štvrtý spôsob - nevera. 

 

Píšem to preto, aby si katolícki teológovia uvedomili, k čomu zákaz antikoncepcie vedie. V porovnaní s katolíkmi protestanti nemajú s antikoncepciou problém. Ponecháva sa na manželoch, aby si zodpovedne vybrali metódu, ktorá najlepšie vyhovuje ich osobnej situácii ([3], 450).

Katolíci sami si uvedomujú, že dodržiavať metódu prirodzeného plánovania rodičovstva je ťažké a nie je možné bez obojstrannej spolupráce a ohľaduplnosti partnerov. Obidvaja manželia by preto mali spoločne navštevovať školenie ([3], 445)!!

Ďalšia citácia: Je snáď  pravda, že starostlivé sledovanie a počítanie plodných  a neplodných dní môže byť nepríjemné, zvlášť keď sa spája s metódami merania teploty a pozorovania hlienu. Napriek tomu „nie je pre ženu také zlé, ako by sa mohlo zdať, keď pozoruje a objavuje cykly svojho tela. Naopak, cykly sa stávajú jej druhou prirodzenosťou. Toto nové vedomie jej  ženskosti je pre ňu zdrojom pravej radosti, ako tomu býva pri každom náraste poznania a slobody“ ([3], 445). Zvláštne poňatie slobody, ako prijatia niečoho obmedzujúceho a nepríjemného, čo by nebolo nutné, keby sa schválila antikoncepcia. Uvedený úryvok navodzuje dojem, akoby pravá radosť ženy spočívala v pozorovaní vaginálneho hlienu. Toto nové vedomie jej ženskosti musí byť pre ňu, v spojení s neukojenou sexuálnou túžbou, skutočne zdrojom pravej radosti!

Ján Pavol II. v apoštolskej adhortácii Familiaris Consortio (čl. 32) z roku 1981 namieta, že antikoncepcia marí hodnotu úplného sebadarovania. „Zatiaľ čo pohlavné spojenie celou svojou povahou vyjadruje bezvýhradné vzájomné sebadarovanie manželov, stáva sa z neho antikoncepciou prejav objektívne rozporný, sebadarovanie neúplné“ ([3], 449). Ja však nemám pocit, že by naše vzájomné sebadarovanie s priateľkou pri pohlavnom styku bolo neúplné, hoci používame antikoncepciu. Skôr naopak, naše vzájomné sebadarovanie pri sexe je vďaka antikoncepcii iba plnšie! Katolíci „komára preciedzajú a ťavu prehĺtajú“ (Mt 23,24). 

Metóda prirodzeného plánovania rodičovstva zlyháva, ak má žena príliš nepravidelnú periódu, telesnú teplotu alebo tvorbu vaginálneho hlienu. To pre niektoré dvojice predstavuje vážny problém. Prečo teda katolícka cirkev neschváli antikoncepciu? Treba rovno povedať, že postoj cirkvi k antikoncepcii bráni ľuďom v šťastí a je proti ľudskej prirodzenosti. Na vec sa treba pozerať v širšom kontexte. Treba dať odpoveď na otázku: „Prečo  Onan zhrešil?“ Z hľadiska archaického myslenia bolo zbožné to, čo posilňovalo rodinný kult. Onan zhrešil tým, že objavil novú sexuálnu praktiku (prerušovanú súlož), ktorá bola proti tomuto kultu. Podľa starozákonného nariadenia [levirátneho zákona] mal Onan splodiť potomstvo pre svojho brata, keď ten zomrel bezdetný. Onan však túto povinnosť nechcel splniť, a preto svoje semeno vypustil na zem. Pán ho za to nechal zomrieť (Gn 38,9n). Dôvodom Onanovho potrestania zjavne nebolo zmarenie semena, ale neposlúchnutie levirátneho zákona. S Onanovým počínaním preto nie je možné zrovnávať púhu prax prerušovanej súlože ([3], 445, poznámka 737). Prerušovanie súlože preto pre nás, na rozdiel od Onana, nepredstavuje nič hriešne. To platí aj pre používanie antikoncepcie! Nevidím žiadny rozumný dôvod, prečo by sa človek mal trápiť a v manželstve potláčať sexuálny pud, keď nemusí! Práve to je podľa mňa proti ľudskej prirodzenosti.

Podstata tohto problému spočíva v tom, že náš rodinný kult sa v čase mení. Dnes napr. neuplatňujeme levirátny zákon. A používanie antikoncepcie je v súlade so súčasným rodinným kultom.

Katolíci môžu namietať, že antikoncepcia je proti prírode. Ale pokiaľ existuje možnosť zasiahnuť, my sme zodpovední za to, čo príroda robí. Napríklad vyslovene ma irituje názor katolíckych teológov, týkajúci sa interrupcie (uvádzam v odseku Interrupcia), podľa ktorého, ak tehotenstvo ohrozuje život matky, je morálnejšie nechať zahynúť prirodzenou  smrťou  matku i dieťa, ako urobiť interrupciu, ktorá zabije plod, ale zachráni život matky. Takýto postoj považujem za vyslovene hlúpy a nezodpovedný! Je to tak hlúpe, ako keď jehovisti z náboženských dôvodov odmietajú transfúziu krvi!9 Prírodu treba usmerňovať tak, aby pracovala v náš prospech a nie proti nám! A  nakoniec, viac proti prírode sa mi zdá potláčať sexuálny pud, keď si človek môže užívať s antikoncepciou.

Podľa katolíckej etiky morálne dobrý je len manželský styk, ktorý je otvorený pre plodenie ([3], 448). Túto tézu by sme mali vyostriť úvahou, či je morálne dobrý manželský styk vôbec, ak jeho zámerom nie je plodenie. Ak je morálne dobrý takýto styk, potom nevidím dôvod, prečo odmietať antikoncepciu! Ak je dobrý sex pre radosť, tak je dobrý aj sex s antikoncepciou!

Predsudky voči antikoncepcii u staršej generácie sú naozaj dosť veľké. Moja katolícka mama zahlásila: „Antikoncepcia zabíja dieťa, ale zabíja aj ženu a hádam aj chlapa!“    

Metóda prirodzeného plánovania rodičovstva, ak sa dá aplikovať, je možno pomerne spoľahlivá v ohľade pravdepodobnosti počatia, ale vôbec nechráni ľudí pred pohlavnými chorobami. To umožňuje iba antikoncepcia. Katolícka cirkev má možno obavy, že by jej schválením podnietila sexuálny život na úkor kresťanských cností: predmanželskej čistoty a manželskej vernosti. Avšak antikoncepcia nie je vinná za smilstvo, iba koriguje jeho nežiaduce účinky: umožňuje sex bez otehotnenia a chráni zdravie hriešnikov. V tom spočíva jej veľký význam!

Antikoncepcia nám pomáha zvládnuť taký globálny problém, akým je premnoženie ľudstva a vyhnúť sa oveľa kontroverznejšej etickej otázke, akou sú interrupcie. V odseku Populačná explózia rómskej menšiny uvažujem o jej legislatívnom  zavedení stimulovanom sociálnymi dávkami. Dúfam, že pápež Benedikt XVI. alebo nasledujúci pápeži, budú pri riešení tohto problému liberálnejší. Napriek stanovisku cirkvi myslím si, že aj tak väčšina katolíckych párov používa antikoncepciu.

Poznámka: Naposledy som v rádiu počul správu, že pápež Benedikt XVI. povolil používanie kondómu, avšak iba mužským  homosexuálnym  prostitútom. Kongregácia pre doktrínu viery vysvetlila slová pápeža Benedikta XVI., ktorý odporučil v určitých prípadoch používanie kondómu s tým, že obmedzujú riziko nákazy vírusom HIV, ako je to napríklad pri styku homosexuálnych mužov. Vatikán je stále proti antikoncepcii a kondóm sa nemá používať, aby zabránil počatiu. (Pozri Papež je pro kondomy, ale ne jako antickoncepci - Novinky cz. Odkaz: <https://www.novinky.cz/zahranicni/evropa/220369-papez-je-pro-kondomy-ale-ne-jako-antikoncepci.html>. Prístup 2016-07-10.) Je to malý ústupok, ale vidím, že z pápeža Benedikta XVI. veľký liberál nebude.

Keby som ja bol pápež, postavil by som sa k otázke antikoncepcie takto: prioritou je ochrana zdravia. Smilstvo je hriech, ale keď už hrešíte, tak si chráňte zdravie a používajte kondóm! Druhou prioritou je ochrana nenarodeného života. Keď si užívate, buďte zodpovední a používajte antikoncepciu preto, aby ste predišli interrupcii. Celé by som to diplomaticky vyriešil jednou vetou: Používanie antikoncepcie nie je hriech!

Sterilizácia. Katolícka etika považuje sterilizáciu za neprípustnú, pokiaľ jej cieľom je dosiahnuť neplodnosť a úžitok z nej vyplývajúci ([3], 251-253). Môj názor na takúto sterilizáciu je rovnaký ako na antikoncepciu.  

Interrupcia. V  päťdesiatych rokoch bol vo Veľkej Británii povolený hon na líšky a zakázané interrupcie, dnes sú povolené interrupcie a  je zakázaný hon na líšky (výrok exministra Vladimíra Palka). To je príklad, ako a ktorým smerom sa vyvíja morálka.

Problém umelého prerušenia tehotenstva bol ťažkým etickým problémom v minulosti a bude aj v budúcnosti. Diskusia na túto otázku stojí v rovine, či je plod do tretieho mesiaca tehotenstva ľudskou bytosťou - osobou. Katolícka etika, napriek určitým pochybnostiam, pozri ([3], 286-291), sa prikláňa k záveru, že človek je ľudskou bytosťou od počatia. Liberáli zastávajú názor: či má plod do tretieho mesiaca tehotenstva ľudské vedomie - nervovú sústavu. Odpoveď je nie! Je to zhluk deliacich sa buniek s kompletnou genetickou výbavou človeka. Z tohto pohľadu do tretieho mesiaca tehotenstva môžeme odstrániť plod. Plod je síce živý organizmus, ale ešte to nie je človek! Iste je to nehumánne, ale sú tu aj iné morálne dôvody – indikácie  (podrobnejšie pozri [3], 291-292):

 

  1. Eugenická indikácia požaduje interrupciu v prípadoch, kedy je veľmi pravdepodobné, že čakané dieťa bude postihnuté ťažkými vadami.
  2. Kriminologická indikácia (alebo tiež etická) sa objavuje u tehotenstiev spôsobených znásilnením.
  3. Sociálna indikácia vzniká vtedy, ak by (ďalšie) dieťa bolo pre rodinu alebo pre matku príliš veľkou sociálnou alebo ekonomickou záťažou.
  4. Podľa lekárskej alebo terapeutickej indikácie je interrupcia oprávnená vtedy, keď tehotenstvo vážne ohrozuje život matky. Druhom terapeutickej indikácie je tiež indikácia z dôvodov psychického zdravia [matky], ktorú možno nazývať psychiatrickou.

 

Katolícka  etika odmieta všetky potraty [interrupcie] z eugenických, kriminologických, sociálnych a psychiatrických dôvodov a pokladá ich za vraždu nevinného človeka. Zároveň vždy uznávala prípustnosť nepriameho10 [neúmyselného]  potratu v prípade vážneho ohrozenia života matky  ([3], 292). V  prípade priameho - úmyselného - potratu potrebného pre záchranu života matky sa názory katolíckych teológov rôznia. Podľa tradičného stanoviska: A nikdy nie je možné zvoliť ako menšie zlo nemorálne konanie, totiž priame usmrtenie plodu, miesto iného zla, ktoré je iba fyzické, totiž prirodzenej smrti matky alebo spoločnej smrti matky a dieťaťa ([3], 296). S týmto stanoviskom sa ja osobne nemôžem nikdy stotožniť! Ako som uviedol v odseku Antikoncepcia, považujem ho za hlúpe a nezodpovedné!

K predstaviteľom tradičného prúdu patrí Ján Pavol II. Ján Pavol II. v encyklike  Evangelium vitae  (1995) opakovane a s autoritou, ktorú Kristus odovzdal Petrovi a jeho nástupcom, prehlasuje, „že úmyselný potrat, nech je už sám cieľom alebo len prostriedkom, je vždy závažným morálnym priestupkom, lebo predstavuje zámerné zabitie nevinného človeka“ (č. 62) ([3], 293).

A aký je vlastne u katolíkov v praxi rozdiel medzi nepriamym (neúmyselným) a priamym (úmyselným)  terapeutickým potratom? Zdá sa, že rozlíšenie medzi dovoleným nepriamym a nedovoleným priamym terapeutickým potratom celkom nevyhovuje nárokom skutočnosti. Keby bolo vykonané s prísnou dôslednosťou, mohlo by viesť k absurdným dôsledkom. Nie je to len nedostatkom dobrej vôle, keď laici a protestantskí teológovia väčšinou nechápavo hľadia na tradičné stanovisko katolíckej morálnej teológie k tejto otázke ([3], 297).

Je pritom pozoruhodné, ako sa na potrat pozerá Biblia. V Písme svätom sa neobjavuje žiadna priama zmienka o potrate a jeho zavrhnutiahodnosti. V Ex 21,22 sa rozlišuje medzi mužom, ktorý vyvolal potrat u ženy iného muža a musí za to zaplatiť peňažnú pokutu, a tým, ktorý jej spôsobil iné zranenia, na ktoré sa vzťahuje prísnejší lex talionis: život za život, oko za oko, ranu za ranu ([3], 292).

Pre triezveho človeka sú argumentom proti interrupcii jej možné následky: Pri výškrabe a vyprázdnení maternice niekedy dochádza k poškodeniu maternicovej steny. Následné zápaly často spôsobujú  neplodnosť a rôzne perinatálne komplikácie. K embóliám a úmrtiam dochádza dokonca  i v nemocniciach. Interrupcia zvyšuje riziko neskorších samovoľných potratov, brušných a iných mimomaternicových tehotenstiev, predčasných pôrodov alebo neplodnosti. Tiež sa zvyšuje riziko, že ďalšie  dieťa bude nejako postihnuté alebo sa narodí mŕtve. Interrupcia u mnohých žien zapríčiňuje psychické ťažkosti označované ako „syndróm následkov interrupcie“. Ten zahŕňa úzkostné stavy, pocity ťažkej viny, úbytok sebaúcty, zlé sny a depresie ([3], 293). K tejto citácii dodám len toľko, že je to katastrofický scenár.

Mňa osobne od interrupcie odrádza spôsob, akým sa robí, ktorý je pre plod veľmi drastický – chirurgickým zákrokom alebo chemickou látkou.  Napriek tomu považujem interrupciu v prípade eugenickej, kriminologickej a terapeutickej indikácie za oprávnenú. V prípade sociálnej indikácie považujem za lepšie priviesť dieťa na svet a ponúknuť ho na adopciu. Mnoho bezdetných rodín by si rado adoptovalo zdravé dieťa. Väčšina žien sa v prípade sociálnej indikácie rozhoduje takto: Ak sa sama nedokážem o dieťa postarať a vychovávať ho, nechám si ho radšej zobrať. Je ich argument dostatočný? Mnohým interrupciám by sa dalo predísť, keby materský inštinkt nebol zvrátený: radšej nechám svoje dieťa zaživa roztrhať, ako by som ho donosila, porodila a  potom odložila do detského domova. Ale ľahko sa mi kritizuje, hoci neviem, ako by som rozmýšľal na ich mieste. Spoločnosť musí ešte dozrieť, aby sa ženy miesto interrupcie radšej rozhodli porodiť dieťa a odložiť ho do detského domova. Možno by tomu pomohla osveta a vhodná legislatíva.

Zvláštnym prípadom je indikácia z dôvodu psychického zdravia matky – psychiatrická indikácia. Pokiaľ problém spočíva iba v tom, že sa žena po pôrode nedokáže o dieťa postarať, ale dieťa by malo byť zdravé, je lepšie priviesť ho na svet a  ponúknuť ho na adopciu. Ak je však veľká pravdepodobnosť, že dieťa zdedí po rodičoch duševnú chorobu alebo je žena počas tehotenstva nastavená na lieky, fajčí, požíva alkohol a hrozí poškodenie plodu, považujem to za druh eugenickej indikácie, pri ktorej je interrupcia oprávnená.

Pri uzákonení určitej legislatívy hrá veľkú úlohu skutočnosť, že človek v dejinách veľmi často odmietal niesť zodpovednosť za neželané otehotnenie. Vždy boli babky „zelinkárky“ a pokútni lekári, ktorí hoci aj nezákonne pomáhali odstrániť tento problém a neodborným zásahom napáchali škodu ešte aj na zdraví matky. Výnimkou je starý Rím, kde nežiaduceho potomka jednoducho pohodili na smetisku; podobne tomu ešte do nedávna bolo u primitívnych národov. Umelé prerušenie tehotenstva nie je vo všetkých krajinách legálne, čo vedie k potratovej turistike. Na Slovensku legálne je, hoci na túto tému sa pod vplyvom cirkvi stále vedie spoločenská diskusia. V tejto súvislosti sa hovorí o práve ženy rozhodnúť o narodení svojho dieťa, teda rozhodnúť sa pre interrupciu. V princípe zastávam toto právo. Oplodnená vajcová bunka podľa mňa ešte nie je človek! Embryo sa stáva človekom vtedy, keď nadobúda ľudskú nervovú sústavu, a to je po treťom mesiaci tehotenstva. Je to však zárodok človeka a živý organizmus, ktorý určite bolí, keď ho trhajú na kusy. Dôvody pre interrupciu by mali byť preto vážne! Za vážny dôvod považujem eugenickú, kriminologickú a terapeutickú indikáciu.

Doplním ešte poznámku. Katolíci v súvislosti s interrupciou hovoria o takzvanej „kultúre smrti“, zatiaľ čo oni sa stavajú proti a zastávajú tzv. „kultúru života“. Paradoxne do tej „kultúry smrti“ počítajú aj antikoncepciu. Zas jedna pomýlená filozofia! Ja by som radšej učil ľudí používať antikoncepciu, aby sme predišli interrupciám!

Dodatok: Keď som si pozrel platný interrupčný zákon na Slovensku (Podrobnejšie aktuálne znenie zákona pozri <http://www.zakonypreludi.sk/zz/1986-73>, <http://www.zakonypreludi.sk/zz/1986-74>. Prístup 2017-03-01.), zistil som, že je v istom zmysle liberálnejší ako ja.  Ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený, v týchto prípadoch je možné vykonať interrupciu bez ohľadu na trvanie tehotenstva (§ 2 ods. 2 vyhl. č. 74/1986 Zb.). Je jasné, že plod má v neskorších fázach tehotenstva už viac-menej vyvinutú ľudskú nervovú sústavu. Z pragmatických dôvodov však v tomto proti interrupčnému zákonu nič nenamietam. Mám inú výhradu. Do 12 týždňov tehotenstva žena nemusí pre interrupciu uviesť dôvody (§ 4 zák. č. 73/1986 Zb.). Ja za dostatočný dôvod  považujem len eugenickú, kriminologickú a terapeutickú indikáciu.

Relativizovanie hodnoty života (relativizmus). Buďme objektívni, podľa môjho názoru je menším hriechom proti prírode vyškrabnúť oplodnené vajíčko z maternice, ako zomrieť mučeníckou smrťou za Krista. Relativizmu sa človek asi nevyhne, ale môj relativizmus je pragmatický: zastávam názor, že je lepšie včas odstrániť plod, ak by tehotenstvo ohrozovalo život matky alebo by sa malo narodiť ťažko postihnuté dieťa či dieťa počaté pri znásilnení. Relativizmus kresťana je, nazvime to: „fanatický“ (?).  Skutočný kresťan obetuje svoj život za vieru.

Predmanželský sex. Podľa katolíckej etiky je ťažký petting dovolený ([3], 394), predmanželský sex ([3], 388) a masturbácia ([3], 380) je ťažký hriech. Katolíkom  skrátka ide o to človeka potrápiť. Ešteže nie som katolík! Teda som, ale iba pokrstený.

Mimochodom, neviem, prečo masturbáciu katolíci považujú za hriech. V Písme sa nevyskytuje žiadne výslovné odsúdenie masturbácie [hoci určite sa masturbovalo].  Cirkevní otcovia prvých piatich storočí sa týmto problémom vôbec nezaoberali ([3], 379). Predmanželský sex mali zakázané iba ženy! Starý zákon dokonca prikazuje ukameňovať mladú ženu, ktorej manžel pri svadbe zistí, že už nie je panna; „lebo tým, že smilnila v dome svojho otca, dopustila sa v Izraeli hanebnosti“ (Dt 22,21). Zvlášť pre mužov sa však neobjavuje všeobecný zákaz akéhokoľvek predmanželského styku ([3], 386).

Nesprávna filozofia. Nesprávna filozofia ide proti prírode. Mám kamarátku, veľmi veriace dievča, katolíčku, ktorá  chcela byť svätá, aby ju Ježiš mal rád, a  preto potláčala svoje prirodzené potreby. V prvom rade odmietala predmanželský sex. Masturbáciu považovala za hriech, vždy sa potom cítila veľmi previnilo a išla sa spovedať. Bola platonicky zamilovaná do jedného muža. Potom našťastie cez facebook zistila, že je zasnúbený a prišlo k obratu. Našla si chlapca, s ktorým začala nažívať a obidvaja sú šťastní. Keď som sa s ňou bavil na túto tému, povedala, že v dnešnej dobe to ani inak možné nie je. Ani nie percento ľudí má to šťastie, že v mladosti stretne človeka, s ktorým sa vezmú a majú sex až po svadbe. Keď som jej povedal, že v minulosti bola trochu pomýlená, povedala, že áno, pretože mala nesprávnu filozofiu. Ako som uviedol v prvom rade chcela byť svätá, aby ju Ježiš mal rád a iba sa trápila. Teraz žije inú filozofiu: „Miluj ma taký, aký si!“ Keď som sa jej pýtal, či s tým chlapcom chce mať dieťa, povedala, že z určitých vážnych dôvodov nie. Tak som sa jej spýtal, či požíva antikoncepciu. Povedala, že nie. Tak som sa jej spýtal, či by išla na interrupciu. Na to mi nevedela odpovedať. Na to som jej namietol, že interrupcia, ak odhliadneme od toho, že drasticky zabijú plod, je vážna psychická rana aj pre zdravé, silné ženy. Dala si poradiť a antikoncepciu si zohnala. Ešte pred tým sa ma spýtala, aké je stanovisko katolíckej cirkvi k používaniu antikoncepcie. Povedal som jej, že antikoncepciu neschvaľuje, ale keď už pristúpila na predmanželský sex, antikoncepcia je banalita. Keď som jej spomenul to kontroverzné stanovisko katolíckych teológov k terapeutickej indikácii, totiž, že ak tehotenstvo ohrozuje život ženy, je lepšie nechať zahynúť prirodzenou smrťou ženu aj dieťa, ako urobiť interrupciu, ktorá zabije plod, ale zachráni život ženy, povedala na to, že k takému záveru môže prísť len niekto, kto nič také nezažil a žije len vo svojej abstraktnej filozofii niekde v posluchárni.

Homosexuálne manželstvo. V prípade homosexuálnych manželstiev ide o proces emancipácie homosexuálov, ktorí chcú mať uznané rovnaké práva a výsady ako heterosexuáli. Spoločnosť ukazuje toleranciu, keď je ochotná pripustiť takýto zväzok, možno dokonca tvrdiť, že heterosexuálna väčšina sympatizuje s homosexuálnou menšinou.

Katolícka cirkev namieta, že homosexuáli nemôžu vytvoriť zdravú rodinu. Tú vytvára len zväzok muža a ženy. Ja som liberál a myslím si, že rodinu vytvára predovšetkým láska. Katolícka cirkev tvrdí, že homosexuálne manželstvo znevažuje zväzok muža a ženy, a apeluje tak na nižšie pudy heterosexuálov, aby ho odmietli akceptovať. Nemyslím si, že by homosexuálne manželstvo znevažovalo zväzok heterosexuálov. V skutočnosti by bolo ťažkou fackou cirkvi: spoločnosť by uznala manželstvo sodomitov!

Podstata tohto problému spočíva v tom, že ľudská prirodzenosť, v rozpore s učením katolíckej cirkvi, nie je len heterosexuálna. Pán farár môže kázať, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu (Gn 1,27), a teda, z tohto dôvodu, je homosexualita proti ľudskej prirodzenosti, ale neviem, čo by hovoril, keby sa sám narodil ako homosexuál. Možno by trpel pocitom viny a z homosexuality sa liečil. Homosexualita je však asi tak liečiteľná ako heterosexualita. Pre homosexuálov je ich orientácia rovnako prirodzená ako pre heterosexuálov. Homosexuáli  svoju  orientáciu jednoducho zmeniť nechcú, preto homosexualitu odborná verejnosť nepovažuje za chorobu.

Otázku  teda môžeme postaviť  tak, či je homosexualita prirodzená. Ak áno, je právom homosexuálov domáhať sa rovnakých výsad aké majú heterosexuáli. K  riešeniu tejto otázky však  môžeme zaujať aj negatívne stanovisko: homosexualita je asi taká úchylka ako pedofília, s tým rozdielom, že pri pedofílii sa pácha násilie. Pretože homosexualita nie je spoločensky škodlivá ako pedofília, otázku by som postavil skôr tak, či aj homosexuáli majú právo na šťastie. Rozhoduje o tom politická vôľa, a je preto rovnakým právom homosexuálov i cirkvi apelovať vo svojej veci  na verejnú mienku. Ide o experiment, pri ktorom nevieme dopredu predpovedať, aké prinesie ovocie. Prínosom  homosexuálneho manželstva by bola kultivácia ich vzťahu. Môj osobný názor je: homosexuálne manželstvá – prečo nie? To by som rád zdôvodnil. Na vec sa pozerám, dá sa povedať, z buddhistického hľadiska: Schvaľujem všetko, čo urobí radosť iným ľuďom a nie je na úkor mojich práv a slobody alebo práv a slobody iných ľudí. Preto píšem: homosexuálne manželstvá – prečo nie?   Minimálne schvaľujem, aby bolo u nás uzákonené registrované partnerstvo homosexuálov, ktoré rieši právne vzťahy podobne ako je to v manželstve. (Právny zmysel je v tom, že registrovaním partnerstva zákon vzťah medzi dvoma osobami berie na vedomie a uznáva ho. Hlavným obsahom z právneho hľadiska je riešenie rôznych daní, právo zastupovať jednu z registrovaných osôb druhou, dedenia zo zákona medzi partnermi a podobne.) U nás uzákonené nie je a asi ani tak skoro nebude, vychádzajúc z toho, že viac krát bolo navrhnuté jeho prijatie, ale parlament ho vždy zmietol zo stola. V Čechách naopak áno, od 1. 7. 2006.

Adopcia detí homosexuálmi. Námietka katolíckej cirkvi je, že homosexuáli nemôžu dieťa dobre vychovávať a mať naň dobrý vplyv. V morálnej oblasti nevidím dôvod, prečo by homosexuáli nemohli dobre vychovávať dieťa: homosexuáli pre svoju orientáciu nie sú zlí ľudia. Otázka je, či by homosexuálny vzťah adoptívnych rodičov nepoznamenal dieťa psychologicky. Ako by sa napríklad deti v škole pozerali na osvojené dieťa homosexuálov a ako by heterosexuálne dieťa v puberte hodnotilo homosexuálny vzťah svojich adoptívnych rodičov? Tieto vplyvy by sa mali preskúmať. V princípe však nevidím dôvod, prečo by homosexuáli, aspoň na skúšku, nemohli vychovávať osvojené dieťa.

Poznámka: Môj bývalý svokor mi namietol, že on je síce za registrované partnerstvá homosexuálov a ich práva, ale s výnimkou práva adopcie detí, pretože tu ide o zdravý vývoj dieťaťa, ktoré sa ešte nedokáže slobodne rozhodnúť a s jeho vývojom nie je prípustné experimentovať. Poznamenal, že homosexuálny vzťah adoptívnych rodičov by mohol u dieťaťa viesť k rovnakej úchylke.

Eutanázia.  Nechtiac som pripučil mravca, ktorý mi liezol po čele, mravec spadol na zem, schúlil sa do klbka a  trpel. Pozeral som sa na neho a rozmýšľal. Zbadala ma priateľka a spýtala sa:

 

„Čo robíš?“

„Rozmýšľam, či je etickejšie zabiť mravca, ktorého som pripučil alebo ho nechať žiť.“

Spýtala sa: „Trpí?“

„Trpí, ale žije!“

Popozerala sa po zemi, zbadala mravca a povedala:

„Veď ten je úplne hotový! Na ňom nemôžeš skúšať nejaké svoje filozofie!“

A zabila ho.

 

Myslím, že má pravdu. Utrpenie je daň za život a život je najväčšia hodnota, ale niekedy je utrpenie také veľké, že život stráca hodnotu. Aj keď je život najväčšia hodnota, predsa je to len hodnota relatívna: ľudia idú do vojny a nechajú sa zabiť alebo trápiť preto, aby sa ich deti mali lepšie, teda aby odstránili utrpenie. Svätý cieľ je odstrániť utrpenie! Nezmyselne trpiacemu človeku by som na požiadanie podal utišujúce prostriedky aj za cenu, že mu to výrazne skráti život alebo, pokiaľ je za seba zodpovedný, umožnil mu aktívnu11 eutanáziu. Je to dôstojná smrť a potvrdenie ľudskej slobody!

Katolícka etika je v tomto bode trochu rozporná:

 

  1. ... je prípustné vyskočiť z horiaceho domu, i keď to znamená istú smrť, s cieľom uniknúť krutejšej smrti v plameňoch ([3], 277). Prečo teda nie je prípustné, aby nevyliečiteľne chorý, nekontrolovateľnou  bolesťou  trpiaci človek prijal utišujúcu smrť z rúk lekára?
  2. Opäť sa tu dotýkame kresťanského problému relativizmu: Pre kresťana prijať mučenícku smrť za Krista je najväčšia cnosť, ale keď nevyliečiteľne chorý prosí o smrtiacu injekciu, vtedy sa zdôrazňuje hodnota života!

 

S odstupom času som ešte radikálnejší. Čo sa týka eutanázie, som jednoznačne za! Načo chcete zachraňovať alebo predlžovať život človeku, ktorý o to pri plnom vedomí nestojí? Interrupcie na Slovensku povolené sú, eutanázie nie. Prečo? Človek aby bezmocne čakal na koniec alebo spáchal bolestivú samovraždu.

Trest smrti.  Pri riešení tejto otázky zo spoločenského hľadiska stojí proti sebe rešpekt voči ľudskému životu a pragmatizmus. Z pozície pragmatizmu by poprava bola výhodnejšie riešenie, možno aj odstrašujúce, a zavedenie trestu smrti by zrejme zefektívnilo justíciu. Na druhej strane vždy je tu možnosť justičnej vraždy! V EÚ sa trest smrti odmieta z výchovného dôvodu, aby sa tak posilnil rešpekt voči ľudskému životu v celej spoločnosti. Ak by to malo takýto pozitívny efekt, tak som proti trestu smrti.

Hodnota ľudského života. Nemá zmysel hovoriť o hodnote života, ale iba o hodnote ľudského života! Ľudia sa boja smrti, a pritom vo veľkom zabíjajú a konzumujú zvieratá a často ich zabíjajú tým najukrutnejším spôsobom alebo ich týrajú zbytočne! Iným tvorom robia to, čoho sa sami boja! Z biblického pohľadu však ani ľudský život nie je ničím výnimočný, pozri knihu Kazateľ: Povedal som si v srdci o ľudských synoch, že [pravý] Boh ich vyberie, aby videli, že sami sú zvieratá. Lebo sa stáva to isté ľudským synom a to isté sa stáva zvieratám, a všetkým sa stáva to isté. Ako umiera jeden, tak umiera druhý; všetci majú len jedného ducha  [život], takže niet nadradenosti človeka nad zvieraťom, pretože všetko je márnosť. Všetci idú na jedno miesto. Všetci pochádzajú z prachu a všetci sa vracajú do prachu. Kto pozná ducha ľudských synov, či vystupuje hore, a ducha zvieraťa, či zostupuje dolu k zemi? (Kaz 3,18-21; PnsSp) Netreba si preto nič namýšľať: ľudský život má hodnotu iba pre nás, pre ľudí! Podľa knihy Kazateľ človek je po smrti rovný mŕtvej muche! To je jediná spravodlivosť! Smrťou človek prichádza o svoje človečenstvo.

Hriech. Čo sú to vlastne hriechy? Previnenia voči Bohu? Také niečo mi nič nehovorí, poznám len previnenia voči svedomiu. Keď sa hovorí o Bohu, ja vlastne neviem, o čom sa presne sa hovorí. Ale mám takúto teóriu: Svedomie ľudí je rôzne, nazval by som to „hrubé“ alebo „citlivé“. Aby spoločnosť mohla fungovať, stanovili sa určité objektívne morálne normy, ktoré sa stotožňovali s Božími zákonmi.

 

3 Teória morálky

 

Odkiaľ sa v nás berie pudenie konať dobro, pomáhať si, a z čoho vyplýva naše etické  zadosťučinenie? Ch. Darwin, píše: Nech už vznikol tento pocit [súcit] hocijako zložitým spôsobom, posilňoval sa ešte vplyvom prírodného výberu a patrí k najdôležitejším pocitom u všetkých živočíchov, ktorí si navzájom pomáhajú a bránia jeden druhého. Preto tiež spoločenstvá, ktoré zahrňujú najviac navzájom súcitiacich členov, by mali najviac prekvitať a vychovávať najviac potomkov ([1], 76).

 

Moja teória morálky vyplýva z nasledujúcich teorém:

 

  1. Každý organizmus si chráni svoje záujmy (egoizmus).
  2. Medzi organizmami je prirodzená symbióza.

 

Prirodzený stav symbiózy sa prejavuje spoluprácou medzi členmi druhu, aj medzi druhmi, vedie k  narastaniu komplexnosti živých organizmov a spoločenstiev, prejavuje sa rešpektom voči životu spriazneného organizmu, je základom súcitu, lásky a altruizmu.

Pud sebazáchovy núti organizmy požierať iné organizmy, a tak porušiť prirodzený stav symbiózy. Potravinový reťazec stojí nad symbiózou, aj keď existujú výnimky, napr. kvety vylučujú nektár, aby ich opelil hmyz.

Medzi členmi druhu sa dostáva do rozporu prirodzený stav nažívať v symbióze s potrebou chrániť svoje záujmy sexuálne alebo teritoriálne, čo vyvoláva nevraživosť a agresivitu.

Prirodzený stav sa prejavuje v tom, že pre organizmy nie je prirodzené zabíjať bezdôvodne, ale naopak, prirodzené je vytvárať podmienky pre symbiózu. Na druhej strane tam,  kde nie je možná symbióza a ide o to, aby organizmus prežil alebo presadil svoje gény, organizmy zabíjajú, aby vytvorili pre nich prirodzený stav - novú symbiózu. 

 

Podľa môjho názoru v našich génoch sú na jednej strane zakódované naše sebecké záujmy, ako je potreba prežiť alebo presadiť sa v populácii. Na druhej strane je to cesta prospechu všetkých jedincov – cesta symbiózy.

 

Altruizmus je cesta vedúca k symbióze. Altruizmus máme preto zakódovaný v  génoch ako niečo dobré, umožňujúce prežitie, z toho plynie naše etické zadosťučinenie, keď vykonáme dobrý skutok. Kultivovaná spoločnosť si altruizmus cení.

Altruizmus je tiež určitý spôsob, ako sa stať veľkým alebo prvým: „Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých“ (Mk 10,43-44).

Altruizmus niekedy vedie až k tomu, že jedinec nasadí svoj život za iného, hoci aj nie za vlastné dieťa. Ako vysvetliť tento jav? Ako prvé mi napadlo, že k takémuto správaniu vedie pozitívne ocenenie zvonku. Napríklad vojak sa stane hrdinom, pretože je to pozitívne ocenené a podobne. Ale skôr je možné, že ochota pomôcť druhému aj s nasadením života, je bazálny inštinkt sledujúci záujmy druhu  (niečo podobné ako materský inštinkt) a ocenenie zvonku je až druhoradé - človeka v prvom rade hreje pocit, že urobil niečo pre druhého (v prospech symbiózy) - alebo k takémuto správaniu vedie inštinkt umocnený uznaním. Je možné, že k tomuto inštinktu prispelo v priebehu mnohých generácií aj pozitívne cenenie vzorov altruizmu. V konečnom dôsledku som však presvedčený, že altruizmus u ľudí, ale aj u živočíchov vyplýva z pudenia k symbióze.

Symbióza umožňuje rozkvet spoločenstva. Pudenie k symbióze sa u ľudí  prejavuje slušným správaním, láskou k blížnemu, altruizmom a súcitom so všetkým živým, ktorý mňa osobne núti zbierať po daždi dážďovky na ceste a hádzať ich do trávy. Musím však priznať, že v mojom cítení je rozpor: zachraňujem dážďovky a schvaľujem interrupcie. V prípade interrupcie u mňa súcit ustupuje pragmatizmu. Ale ani s tými dážďovkami to nebolo vždy  celkom jednoznačné: skôr, keď som ešte chodil na ryby, čo teraz z morálnych dôvodov nerobím, napichoval som ich na háčik, takže zas víťazil pragmatizmus.

 

Ľudskú morálku utvárajú predovšetkým tieto dva princípy: 

 

  1. Súcit, ktorý je nám vrodený alebo je získaný výchovou, v tejto otázke nemám celkom jasno. Myslím si, že je skôr vrodený, napríklad dieťa plače, keď mama zarezáva sliepku, akoby sa niečo zlé dialo jemu. Tento princíp nám umožňuje vcítiť sa do druhého a prežívať s ním bolesť. Na základe tohto princípu vieme, že aj zvieratá bolí, keď ich týrame, čo je v rozpore s Descartovou tézou, že zvieratá sú iba akési mechanizmy, takže keď zviera bijeme a narieka, neznamená to viac, ako keď sa rozozvučí hudobný nástroj, na ktorom stisneme klávesu.
  2. Pragmatizmus, ktorý má tri úrovne: 1) Urobme, čo je pre nás nevyhnutné. 2) Vyberme si menšie zlo. 3) Vyberme si to, čo je pre nás výhodné.

 

Pri nastavení všeobecne platných etických noriem berieme do úvahy obidva princípy. Morálka nie je možná bez pragmatizmu! Keby sme brali do úvahy iba prvý princíp, nemohli by sme jesť mäso, pretože zabíjať zvieratá je zlé. Ale to by sme nemohli jesť vôbec nič, pretože podľa môjho názoru aj taký zemiak bolí, keď ho zaživa stiahneme z kože a potom varíme.

Pri stanovení určitej legislatívy berieme do úvahy fakty, ako spoločnosť naozaj funguje a vyberáme si menšie zlo. Otázka napríklad stojí tak, či je lepšie povoliť interrupcie a kontrolovať ich alebo ich zakázať a podnietiť nezákonné interrupcie či potratovú turistiku. Z tohto hľadiska je dobré to, čo umožňuje hladšie fungovanie spoločnosti.

Katolíci zastávajú názor, že Boží zákon nepodlieha pragmatizmu. Je však otázne, či to tak naozaj je! Boží zákon priniesol na svet Mojžiš. Keď však Mojžiš mal rozhodnúť v praktickej otázke, či je dôležitejšie prikázanie nezabiješ alebo nescudzoložíš, jednoznačne sa priklonil na stranu prikázania nescudzoložíš a kázal cudzoložnice a cudzoložníkov ukameňovať (Lv 20,10), pričom nehľadal ani strednú alternatívu, napríklad, že je správne ich zbičovať!  Mojžiš bol pragmatik. Zabiť cudzoložnicu je dobré z viacerých dôvodov: je to trest na výstrahu, ľudia sa pobavia a uvedomia si, že je tu Boží zákon, čo umožní ľahšie fungovanie spoločnosti. Ľudský život pre Mojžiša nemal absolútnu hodnotu! Ani Ježiš, ktorý zachránil cudzoložnicu, sa neodvolával na hodnotu jej života. Naviac život pre Ježiša nemal cenu, pokiaľ bol obetovaný za neho! „Lebo kto by si chcel  život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“  (Mt 16,25). Hodnota ľudského života sa zdôrazňuje až dnes!

Keď mal Mojžiš rozhodnúť v praktickej otázke, či je dobré prepustiť manželky, nemyslel pri tom na nejaký ideálny Boží zákon, na ktorý poukázal Ježiš: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak“ (Mt 19,8; Mk 10,5), ale iba na stav morálneho myslenia Židov a snažil sa zabezpečiť hladké fungovanie spoločnosti. Z Mojžišovho pohľadu stav morálneho myslenia spoločnosti a to, čo umožňovalo hladké fungovanie spoločnosti, bol Boží morálny zákon. Keď to ale berieme do dôsledkov, tak my sme mierou toho, čo sa Bohu páči alebo nepáči!

V porovnaní s tým katolíci zastávajú názor, že existuje večný Boží morálny zákon, ktorý je nadradený morálnemu mysleniu jednotlivca i spoločnosti. Od písacieho stola s Bibliou v ruke rozhodujú o tom, čo je pre človeka prirodzené a čo nie. V prípade antikoncepcie sa snažia tento ideálny Boží zákon priviesť k dokonalosti a odmietajú ako nemorálnu aj prerušovanú súlož (tzv. onanizmus), ktorá je u človeka najprirodzenejšou metódou zabraňujúcou počatiu. Neberú pritom do úvahy pragmatický aspekt tohto problému, že tým kladú na ľudí nezmyselne ťažké bremeno, ktoré nechcú niesť, a tým ich nútia stanovený Boží zákon porušovať. Podobne je to aj pri masturbácii, ktorá sa v Biblii nikde neodsudzuje a vadí len katolíckym teológom (neviem ako je to u protestantov). Pravda je však taká, že morálny zákon nie je raz a navždy vyčerpávajúcim spôsobom daný v Biblii, ale sa stále utvára v morálnom myslení a cítení jednotlivca a spoločnosti.  Treba povedať, že neexistuje a ani nikdy neexistoval žiadny spoločensky nepodmienený, ideálny, morálny zákon.12 Z hľadiska archaického myslenia bolo morálne a zbožné to, čo prospievalo rodinnému kultu, kmeňu a národu, a to platí dodnes, len v súčasnosti sa viac rešpektujú potreby a sloboda jednotlivca. Keď toto berieme za kritérium, tak v súčasnosti je morálne to, čo osoží jednotlivcovi, rodine a  spoločnosti, pričom niekedy ide o správny pomer týchto záujmov. To, čo osoží jednotlivcovi, ale je jednoznačne na úkor druhého človeka alebo spoločnosti je nemorálne – ide predovšetkým o trestné činy. Ale napríklad, ak by človek mal trpieť v manželstve, ktoré je vyslovene problémové, je lepšie nájsť si vhodnejšieho partnera, ale pri tom minimalizovať či kompenzovať ujmu spôsobenú pôvodnému partnerovi a deťom. Takéto konanie nepovažujem za nemorálne, ale, samozrejme, človek sa môže obetovať a zotrvávať v problémovom manželstve z ohľadu k deťom.

Z hľadiska súčasnej morálky môžeme vytýčiť štyri body toho, čo môžeme považovať za morálne. Morálne je:

 

  1. To, čo prospieva mne a nie je na ujmu druhým. Napríklad  odpočinok, šport, zábava, atď.
  2. To, čo prospieva mne aj druhým. Napríklad práca na záhradke, z ktorej má úžitok celá rodina.
  3. To, čo pomôže druhému a nie je mne na ujmu. Napríklad zobrať stopára.
  4. Dobrovoľne prijať ujmu v  prospech blaha druhých. Napríklad nasadiť život pri záchrane topiaceho sa alebo zotrvať v problémovom  manželstve pre deti.

 

Tieto body však nedávajú návod na riešenie súčasných morálnych problémov.

Pri posudzovaní súčasných morálnych problémov by sme mali zvažovať, čo je prínosné súčasnému rodinnému kultu, teda rodinnému šťastiu. V prípade antikoncepcie je to úplne jednoznačné: antikoncepcia umožňuje sex bez neželaného otehotnenia, teda prospieva rodinnému šťastiu. Interrupcie aspoň v troch indikáciách: eugenickej, kriminologickej a terapeutickej podľa môjho názoru prospievajú rodinnému šťastiu. Homosexuálne manželstvá a adopcia detí homosexuálmi vedú k ich rodinnému šťastiu.

Vždy treba zvažovať, čo je čomu prospešné a čomu škodí. Napríklad taký predmanželský sex podľa môjho názoru nikomu neškodí, takže ho nemôžeme považovať za nemorálny.

 

Dodatok: Vyššie som uviedol, že ľudskú morálku utvára súcit v protipóle s  pragmatizmom. Prišli mi na um ešte dva ďalšie piliere (vyplývajúce zo súcitu, vedúce k symbióze) umožňujúce hladké fungovanie spoločnosti, na ktorých by mala stáť súčasná morálka. Tými sú zodpovednosť a tolerancia.

 

4 Doslov

 

V odseku Populačná explózia rómskej menšiny (časť 2)  uvažujem o legislatívnom  zavedení antikoncepcie stimulovanom sociálnymi dávkami. S tými sociálnymi dávkami som to možno trochu prehnal, ale trvám na tom, že sociálne slabšie vrstvy by mali dostávať antikoncepciu a sterilizáciu zadarmo!

 

 

Poznámky:

1 Našiel som stránku radikálnych katolíkov, kde sa uvádza, že pápež Ján Pavol II. sa stretol s dalajlámom osemkrát. Citujem jeho výrok na adresu buddhizmu: „Vyslovujem svoju najväčšiu úctu prívržencom budhizmu…a citujem nádherné slová z Dhammapudy, knihy budhistických prísloví: jediné slovo, ktoré prináša mier, je lepšie ako tisíc zbytočných slov“. (Pozri Apológia kresťanstva proti Buddhizmu - II. časť - Spoločnosť svätého ... . stať Ján Pavol II. a Dalajláma.  Odkaz:<http://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/apologia-krestanstva-proti-budhizmu-----ii.-cast.html>. Prístup 2016-07-10.)

[Podobne] Exilový tibetský líder dalajláma vyslovil svoj obdiv na adresu nebohého pápeža Jána Pavla II., s ktorým, ako povedal, zdieľa skúsenosti s komunistickým režimom. „Hneď od začiatku nášho priateľstva mi súkromne povedal, že vzhľadom na svoje skúsenosti s komunizmom v Poľsku jasne chápe tibetský problém. Toto ma osobne veľmi povzbudilo,“ uviedol dalajláma vo svojom vyhlásení. „Jeho Svätosť pápež Ján Pavol II. bol odhodlaná a hlboko duchovná osoba, ktorú som veľmi rešpektoval a obdivoval. Jeho skúsenosť z Poľska, vtedy komunistickej krajiny, a moje vlastné problémy s komunistami, nás okamžite spojili,“ uviedol laureát Nobelovej ceny mieru. (Pozri Svätý Otec Ján Pavol ll. vo večnosti - casopis Slovo, časť Reakcie sveta na smrť pápeža, stať Dalajláma vyzdvihol pápeža, s. 9. Odkaz: <http://casopisslovo.sk/wp-content/uploads/archiv/0509.pdf> Prístup 2018-10-07.)

2 Pozri Skúška dalajlámom│noveslovo.sk. Odkaz: <https://www.noveslovo.sk/c/23776/Skuska_dalajlamom>. Prístup 2016-07-10.

3 Pozri Dalajláma: Chápem nezáujem slovenských politikov o stretnutie ... Odkaz: <http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/163300-dalajlama-chapem-nezaujem-slovenskych-politikov-o-stretnutie/>. Prístup 2016-07-10.

4 Pozri Dalajláma priletel na Slovensko - domov.sme.sk. Odkaz: <http://domov.sme.sk/c/5008953/dalajlama-priletel-na-slovensko.html>. Prístup 2016-07-10.

5 Pozri Fico poriadne pritvrdil. Kisku kritizuje za dalajlámu i výroky o V4 ...Prístup 2017-11-25. Poznámka: článok nie je aktuálne dostupný.

6 HÁBOVČÍKOVÁ, Bohuslava. Poznámky vydavateľa. In Bellária, december 2010, roč. 2, č. 2-3, s. 24.

7 Slovenské územie obývané maďarskou menšinou.

8 Táto metóda sa zakladá na poznatkoch japonského lekára Ogina a rakúskeho lekára Knausa, ktorí zistili, že ženy nie sú vždy rovnako plodné, ale že majú plodné a neplodné dni. Manželom, ktorí chcú predísť neželanému otehotneniu sa odporúča, aby si pre pohlavný styk vyberali len neplodné dni. Podrobne o metóde ([3], 443-445).

9 Jehovisti odmietajú transfúziu krvi z toho dôvodu, aby Boh pri vzkriesení tela na konci vekov nemal problém odlíšiť ľudské osoby.

10 Potrat je priamy, ak vybratie životaschopného plodu alebo jeho usmrtenie v materskom lone je zamýšľané ako cieľ konania alebo ako prostriedok k dosiahnutiu iného cieľa, napr. potrat kvôli záchrane povesti nevydatej matky. Je nepriamy, ak k smrti plodu dochádza len ako k vedľajšiemu následku iného priamo chceného cieľa, napr. keď smrť plodu nastáva po vyoperovaní rakovinou postihnutej maternice tehotnej ženy ([3], 286). Natíska sa otázka, aký priamo chcený cieľ je prípustný, aby smrť plodu bola iba jeho vedľajším následkom.

11 Rozlišuje sa medzi aktívnym usmrtením a pasívnym - upustením od opatrení predlžujúcich život. Mám na mysli aktívne usmrtenie.

12 Túto tézu som s odstupom času prehodnotil. Z hľadiska buddhistickej viery je správna tá morálka, ktorá vedie k osvieteniu. Z hľadiska kresťanskej viery je správna tá morálka, ktorá vedie k spaseniu. Napriek tomu, keď čítame napríklad Kresťanskú etiku (Lit. [3]), je celkom zrejmé, že o súčasných etických problémoch sa vedú spory a etické normy sa ujasňujú spoločenskou diskusiou. Morálka (aspoň naša západná) sa teda vyvíja!

 

Literatúra:

[1] DARWIN, Charles. O původu člověka. 1. vyd. Praha: Academia, 1970. 216, [1] s.

[2] Gelong Tenzin Gjatšo, XIV. dalajláma: BSTAN-'DZIN-RGYA-MTSHO, XIV. Otvorenie vnútorného oka. Bratislava: Živena, 1992. 100 s. ISBN 80-85177-38-2.

[3] PESCHKE, Karl-Heinz. Křesťanská etika. Vyd. 2. Praha: Vyšehrad, 2004. 695 s. Theologica; sv. 3. ISBN 80-7021-718-9.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?