Inteligentný dizajn bez Boha - extrakt

Autor: Pavol Dančanin | 13.10.2020 o 4:43 | Karma článku: 1,15 | Prečítané:  116x

Špecifickejšia definícia živého organizmu teda je: reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou.  

1 Vznik života a filozofia mysle      

Téza: Prvotnosť inteligencie pred životom.

 

V roku 1838 nezávisle od seba nemecký botanik Mathias Jakob Schleiden a nemecký zoológ Theodor Schwann formulovali bunkovú teóriu, podľa ktorej základom každého organizmu rastlín aj živočíchov je bunka a každá bunka vzniká len delením z už existujúcej materskej bunky. Sledovaním reťazca generácií buniek naspäť v čase prichádzame na počiatok, a tak vzniká otázka, ako vznikla prvá bunka alebo ako vznikol život. Veda sa pokúša záhadu vzniku života rozriešiť, ale zatiaľ sa nám nepodarilo syntetizovať živý organizmus. Tento súčasný nedostatok kreacionisti využívajú na náboženskú propagáciu v tom zmysle, že život stvoril Boh. Kľúčom k riešeniu tejto záhady je asi čas. To, čo sa vyvíjalo milióny rokov, my chceme v laboratóriu syntetizovať za rok. Možno sa vede v budúcnosti podarí syntetizovať živý organizmus, a možno nie, podľa mňa to nespochybňuje teóriu vzniku života prirodzenou cestou. Ale možno vývoj hmoty smerom k životu naozaj niekto „postrčil“. Poznáte ten vtip: Rozprávajú sa dve akváriové rybičky: „Čo myslíš, je Boh?“ A druhá hovorí: „A kto si myslíš, že nám každé ráno sype potravu?“

K riešeniu tohto problému zrejme smeruje aj čisto filozofická disciplína, zaoberajúca sa vzťahom vedomia a tela – filozofia mysle. Širšie by sme mali túto otázku uchopiť ako vzťah vedomia a hmoty. Naozaj je problém odvodiť vedomie z hmoty a vysvetliť fenomén  inteligencie živých organizmov, to ma privádza na myšlienku prvotnosti inteligencie pred životom, čím sa trochu približujem ku kreacionizmu.

 

V  živom organizme prebiehajú iba fyzikálne a chemické procesy a nie je možné v ňom objaviť žiadnu vitálnu silu či dušu. Preto sú iba dve možnosti - dva prístupy či dve stanoviská:

 

  1. Inteligencia organizmu, napríklad človeka, buď vyplýva z fyzikálnych a chemických procesov prebiehajúcich v jeho nervovom systéme, v širšom zmysle z fyzikálnych a chemických procesov prebiehajúcich v jeho tele.
  2. Alebo inteligencia organizmu vyplýva z  princípu, ktorý riadi už fyzikálne a chemické procesy prebiehajúce v jeho tele a nervovom systéme a organizuje ich do organizmu. Tento princíp nazvime „inteligencia v širšom zmysle“ - t.j. elementárna inteligencia. 

Objasniť, ktorý prístup je správny, nám pomôže, ak si zadefinujeme, čo živý organizmus je. Ako som uviedol, v živom organizme prebiehajú iba fyzikálne a chemické procesy (ďalej uvádzam len fyzikálne procesy) a živý organizmus je vlastne tiež iba fyzikálny proces, avšak dopĺňam: riadený inteligenciou!

 

Najvšeobecnejšia definícia živého organizmu teda je: fyzikálny proces riadený inteligenciou. (Poznámka: Táto definícia je však taká široká, že sa do nej zmestí aj bager.)

 

Ak však  inteligencia riadi fyzikálne procesy v organizme, nemôže z nich vyplývať (tieto dve možnosti sa vzájomne vylučujú, objasním  ďalej)! Na základe tejto jednoduchej úvahy sa prikláňam k druhému stanovisku.

Skúsme to ešte preskúmať. Vyplýva naša osobná inteligencia z fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom tele alebo naopak: „inteligencia v širšom zmysle“ je princípom, ktorý ich riadi? Presnejšie: vyplýva naša  inteligencia z fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom mozgu alebo je princípom, ktorý riadi naše myslenie a prejavuje sa fyzikálnymi zmenami v našom mozgu? Podľa môjho názoru je nezmyselná predstava, že naše myslenie, ale nakoniec aj naše konanie, riadia determinované (nevyhnutné) fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele a našom mozgu. Keby to tak bolo, človek by bol strojom.1 Teda princípom, ktorý riadi naše myslenie a naše konanie je inteligencia. V tomto prípade je inteligencia princíp, ktorý riadi fyzikálne procesy prebiehajúce v našom mozgu a je základom nášho myslenia, ale tiež základom našej reakcie na podnety a nášho konania. V širšom zmysle je princípom, ktorý organizuje fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele, riadi procesy prebiehajúce v bunkách, organizuje ich do organizmu a nervovej sústavy. A v najširšom zmysle je princípom, ktorý organizuje už hmotu. 

Ešte je tu jeden argument. Evidentné je to v prípade nášho konania. Ak naša osobná inteligencia vyplýva z fyzikálnych procesov prebiehajúcich v našom tele, vyplýva vlastne aj z nášho konania. Je však zrejmé, že naša osobná inteligencia nevyplýva z nášho konania, ale naše konanie riadi, teda riadi fyzikálne procesy prebiehajúce v našom tele. Tento argument trochu odľahčene  demonštruje príklad: Ak vaša osobná inteligencia vyplýva z fyzikálnych procesov prebiehajúcich vo vašom tele, potom zdvihnete ruku skôr, ako si na to pomyslíte - konanie predchádza mysleniu -, čo je zjavne nezmysel! Ale ak vaša osobná inteligencia vyplýva z princípu, ktorý riadi už fyzikálne procesy prebiehajúce vo vašom tele (tým princípom je „inteligencia v širšom zmysle“), potom môžete zdvihnúť ruku, keď vám to napadne.

Aj na základe týchto úvah považujem za správny druhý prístup.

Domnievam sa, že ten istý princíp, ktorý organizuje hmotu, organizuje i nás - živý organizmus. A ten istý princíp, ktorý organizuje nás, organizuje už hmotu. A pretože nás riadi inteligencia, predpokladám, že už hmotu riadi „inteligencia v širšom zmysle“. Teda už na úrovni fyzikálnych procesov hmoty je v zárodku prítomná naša inteligencia, sloboda či slobodná vôľa.

Poznámka: Bolo mi namietnuté, že vyššie uvedené dva prístupy sa vzájomne nevylučujú. Avšak podľa môjho názoru medzi nimi platí „buď - alebo“. Sú len dve logické možnosti: buď inteligencia z fyzikálnych procesov vyplýva, alebo „inteligencia v širšom zmysle“ ich riadi. Zastávam druhé stanovisko. Inteligencia nemôže vyplývať z fyzikálnych procesov, keď ich riadi, lebo by to bola kontradikcia - logický nezmysel.

Mätúce je, že v živom organizme naozaj nemôžeme nájsť nič, len fyzikálne procesy. To zvádza k myšlienke, že aj jeho inteligencia musí z nich vyplývať! Toto zdanie je základom mechanistickej teórie života.2  Potom je tu ale ten problém: Ako môže inteligencia riadiť to, z čoho vyplýva alebo markantnejšie vyplývať z toho, čo riadi? Otázka pre čitateľa: Je to možné alebo je to logický nezmysel?

Možno však pripustiť úvahu, že osobná inteligencia organizmu, ktorá zdanlivo vyplýva z fyzikálnych procesov organizmu,  je odrazom „inteligencie v širšom zmysle“, ktorá fyzikálne procesy riadi.

 

Ako to súvisí s vedomím?

Podľa môjho názoru koncepcia inteligencie riadiacej už hmotu odstraňuje dualizmus vedomie – hmota, ako aj dualizmus anorganické – organické, pretože živý organizmus definujeme ako fyzikálny proces (matériu) organizovaný inteligenciou a vedomie je potrebné len na to, aby inteligencia mohla riadiť organizmus (podrobnejšie ďalej).

 

Filozof  prof. PhDr. Josef Krob, CSc. mi v korešpondencii napísal:

Není mi jasné, jaký by měl být vztah mezi vědomím a inteligencí. Čí inteligence? Odkud pochází? To je nějaké kouzlo, nebo fyzikální proces? Já chápu inteligenci spíše jako funkci nebo schopnost organismu, takže s Vaším výchozím bodem nemohu souhlasit.

 

Moja reakcia:

Ako som uviedol, v živom organizme nie je možné nájsť nič, čo by nebolo prítomné už na úrovni hmoty; v živom organizme prebiehajú iba fyzikálne procesy, nie je možné v ňom objaviť žiadnu vitálnu silu či dušu. A predsa, keď pozorujeme živý organizmus a vidíme iba fyzikálne procesy, niečo nás prekvapuje - je to jeho inteligencia, t.j. schopnosť adekvátne reagovať na podnety, čo sa prejavuje napríklad dráždivosťou (na rušivý podnet organizmus reaguje podráždením), pudom sebazáchovy a podobne. Teda živý organizmus riadi jeho schopnosť reagovať na podnety adekvátne, jednoduchšie a výstižnejšie povedané: riadi ho jeho inteligencia. Schopnosť organizmu reagovať na podnety inteligentne (adekvátne) tvorí  základ jeho vedomia. Presnejšie: vedomie je nástroj, ktorý umožňuje inteligencii riadiť organizmus. Avšak to, čo riadi živý organizmus – inteligencia – musí riadiť už fyzikálne procesy hmoty (protónov, neutrónov, elektrónov), pretože živý organizmus je iba fyzikálny proces, avšak, ako som doplnil - riadený inteligenciou! To, čo riadi už fyzikálne procesy hmoty na nižšej úrovni, je „inteligencia v širšom zmysle“. Táto inteligencia teda nie je fyzikálny proces, ale je tým, čo riadi už fyzikálne procesy. Táto inteligencia  organizuje fyzikálne procesy hmoty do organizmu, bunky organizmu organizuje do nervovej sústavy, riadi organizmus, jeho reakcie na podnety, prejavuje sa jeho vedomím, u človeka aj sebauvedomením a ako jeho osobná inteligencia.

 

Myšlienka inteligencie organizujúcej už fyzikálne procesy hmoty je do určitej miery  inšpirovaná kreacionizmom, s tým rozdielom, že kreacionisti potrebujú nadprirodzenú bytosť, ktorá všetko stvorila a riadi. Avšak po Darwinovi je idea, že Boh stvoril oddelene jednotlivé živočíšne druhy a hotového človeka, neudržateľná a všeobecne sa akceptuje, že všetko živé sa vyvinulo zo spoločného predka. V rámci mojej koncepcie sa bez nadprirodzenej bytosti zaobídeme. Nepotrebujeme Božiu inteligenciu, pretože živý organizmus riadi jeho vlastná inteligencia. Odkiaľ sa však vzala? Ak živý organizmus definujeme ako fyzikálny proces riadený inteligenciou, musí byť prítomná už na úrovni fyzikálnych zákonov a musí organizovať už fyzikálne procesy hmoty.

 

 

Čo môžeme povedať o vzniku života?

Bázou, na ktorej funguje život, je premena energie –  všetci prijímame potravu a vylučujeme. Život sa ďalej vyznačuje reprodukciou, teda vznikol ako systém premeny energie vyznačujúci sa reprodukčnou schopnosťou. Keby sme však iba takto definovali život, nebol by to jav v prírode ojedinelý, takýmto systémom je napríklad aj oheň.3 Rozdiel spočíva v tom, že živý organizmus je riadený inteligenciou. Po materiálnej stránke sme iba procesom premeny energie, k tomu však pristupuje ešte niečo, čo je prítomné už na úrovni fyzikálnych zákonov, ktorými sa riadia fyzikálne procesy hmoty a tým je inteligencia. Život teda vznikol ako reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou.

 

 

Špecifickejšia definícia živého organizmu teda je: reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou.

 

Hypotéza ako vznikol život.

V konečnom dôsledku pokojový stav neexistuje a existuje iba ustavičná premena energie. Tento proces riadený „inteligenciou v širšom zmysle“ viedol k postupnému narastaniu komplexnosti predbiologických zlúčenín a nakoniec až k vzniku života. „Inteligencia v širšom zmysle“ organizuje elementárne prvky do komplexnejších celkov, čím rastú ich možnosti a sloboda, pričom základom tejto komplexnosti je lepšie organizovaná premena energie. „Inteligencia v širšom zmysle“, ktorá organizuje už hmotu (protóny, neutróny, elektróny), organizuje častice hmoty do organizmu a  tvorí základ vedomia.

 

Týmto spôsobom súčasne riešime viac problémov:

 

  1. Vzťah vedomia a hmoty: „Inteligencia v širšom zmysle“ organizuje už fyzikálne procesy hmoty (premenu energie) do komplexnejších celkov, čím rastú ich možnosti a sloboda a tvorí základ vedomia.
  2. Zároveň tak riešime aj otázku vzniku života: Tento proces organizácie viedol k postupnému narastaniu komplexnosti predbiologických zlúčenín a nakoniec až k vzniku života.
  3. A má to ešte tretiu výhodu: Myšlienka evolúcie riadenej inteligenciou umožňuje elegantne vysvetliť vznik zložitých biologických štruktúr prirodzenou cestou, na čo často poukazujú kreacionisti, ktorí tvrdia, že iba náhodnou mutáciou a selekciou, to nie je možné!

 

Živý organizmus je teda reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou. Inteligencia tohto systému neustále zefektívňuje život. Hnacou silou evolúcie je zefektívniť život! Vývoj je sled objavov, ktoré zefektívňujú život! Táto postupnosť objavov je zapísaná v génoch. Embryo človeka prechádza vývojovými štádiami od primitívnych organizmov až po ľudského jedinca, pričom po dosiahnutí určitého štádia sa iniciuje program ďalšieho rozvoja. Gény sú pre organizmus tým, čo je knižnica pre ľudstvo – je to zápis informácie, pamäte.

Vo vývoji druhov zohráva podstatnú rolu faktor inteligencie a princíp revolúcie. Ako som uviedol: vývoj je sled objavov, ktoré zefektívňujú život! Evolúcia nielenže podporuje inteligenciu u nižších živočíchov od človeka, ale ju priamo predpokladá. Rozvoj v každej oblasti je podmienený inteligenciou: Prechod od plachtenia k lietaniu je podmienený inteligenciou, prechod od chôdze po štyroch k vzpriamenej chôdzi si vyžaduje inteligenciu a tak podobne. Selekcia vyberá tých najšikovnejších jedincov. Ale to, čo vedie k špecializácii a divergencii (rozvetvovaniu) druhov, je objavenie nových zdrojov, možností a stratégií, čo je predovšetkým výkon inteligencie, aj keď niekedy z časti aj náhoda. Príroda uprednostňuje tých, ktorí ich dokážu využiť, buď ich sami objavili, alebo sa ich naučili využívať, a títo jedinci potom nahradia pôvodnú populáciu. Smer vývoja však primárne určuje faktor inteligencie - objavenie zdrojov, možností a stratégii - a až sekundárne je to selekcia.

Domnievam sa, že vývoj druhov sa nedá vysvetliť iba na základe princípu: náhodná mutácia a selekcia, ako sa o to pokúša neodarvinizmus. A. Einstein objavil špeciálnu teóriu relativity. Dá sa to vysvetliť náhodnou mutáciou a selekciou? Asi nie! Musíme brať do úvahy, že živý organizmus je inteligentný a jeho prispôsobenie sa podmienkam je predovšetkým výkon inteligencie!

Ako teda vznikli zložitejšie štruktúry, napríklad vtákom operené krídla? Je pravdepodobné, že tieto štruktúry mali pôvodne inú funkciu, napríklad perie tepelno-izolačnú. Až neskôr sa ho vtáky naučili využívať na plachtenie a na lietanie. Ich nové využitie bol objav a znamenal revolúciu. Svoju úlohu tu zohrala aj selekcia, ktorá vyberala najšikovnejších jedincov, a tak sa v populácii rýchlo presadili výhodné telesné dispozície a inštinkty. Z geologického (či paleontologického) hľadiska tak zmena prebehla prakticky skokom. Keby sme však  predpokladali, že druhy sa menia pozvoľne a nie  revolučne, a bolo by to naozaj tak, v skamenelinách by sme nachádzali len prechodné formy a žiadne druhy!

 

Inteligencia, ktorá organizuje živý organizmus, sa snaží zabezpečiť čo najlepšie podmienky pre život:

  1. V prvom rade sa snaží zabezpečiť, aby sa nenarušil proces premeny energie potrebný pre život a organizmus predčasne nezahynul. Prejavuje sa ako pud sebazáchovy.
  2. Po dosiahnutí určitej zrelosti organizmu usiluje o jeho reprodukciu.
  3. Snaží sa zefektívniť život – organizovať proces premeny energie tak, aby poskytoval čo najväčšie možnosti a slobodu.
  4. Núti organizmus poznávať svoje životné prostredie, aby sa mu lepšie prispôsobil alebo ho ovládol, pričom poznanie získané skúsenosťou sa odovzdáva potomkom buď vo forme inštinktov, alebo u ľudí tradíciou.
  5. Organizuje indivíduum do vyšších celkov, čím rastú jeho možnosti, ako napríklad bunky organizuje do organizmu alebo analogicky ľudí do spoločenstiev.

 

2 Hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou

Téza: Obhájiť cielené mutácie. Sily, ktoré riadia evolúciu nie sú slepé, vývoj druhov usmerňuje inteligencia.

 

Hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou stojí v opozícii k neodarvinizmu. Môžeme to preskúmať na mutácii baktérií. Na záťažové situácie baktérie reagujú mutáciou. Princíp neodarvinizmu je jednoduchý: náhodná mutácia a selekcia. Keďže mutácia je náhodná, je málo pravdepodobné, že by viaceré baktérie mutovali rovnakým smerom, dochádza k rozptylu mutácií, z ktorých selekcia vyberá tie lepšie prispôsobené. Oproti tomu, podľa hypotézy evolúcie riadenej inteligenciou, mutáciu baktérií riadi inteligencia, takže celá populácia bude mutovať viac-menej rovnakým smerom, výhodným pre prežitie, resp. výhodnú mutáciu preberie celá populácia.  

 

Proti sebe potom stoja dva princípy:

 

  1. Rozptyl mutácií a selekcia (náhodná mutácia a selekcia)  – neodarvinizmus.
  2. Mutácia celej populácie jedným smerom, výhodným pre život – cielená mutácia – hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou. 

 

V súčasnosti existujú dôkazy cielenej mutácie, čo je v rozpore s pozíciou neodarvinizmu, že mutácia je dielo náhody. Pri experimentoch s baktériami sa zistilo, že v záťažových situáciách samy menia svoje gény vhodným smerom pre ich prežitie ([1], 101). Predpokladám, že všetky baktérie mutovali rovnakým smerom, výhodným pre ich prežitie, čo sa v citovanej literatúre neuvádza.

 

Pokusy s baktériami dokazujú, že príroda nie je slepá a neplytvá energiou na vytváranie samoúčelných mutácií, ale naopak koná účelovo. V zásade môže platiť postupnosť:

 

prostredie – inteligencia organizmu – cielená mutácia – (užšia) selekcia

 

Prostredie ponúka možnosti rozvoja alebo pôsobí tlak, na ktorý živý systém reaguje inteligentne - cielenou mutáciou -, rovnakým smerom, výhodným pre život, mutuje viac členov populácie  a selekcia vyberá spomedzi mutácií tie najživotaschopnejšie.

 

Pre porovnanie schéma  neodarvinizmu je:

 

prostredie – náhodná mutácia – (širšia) selekcia

 

Prostredie ponúka možnosti alebo pôsobí tlak, na ktorý živý systém reaguje náhodnou  mutáciou, dochádza k rozptylu mutácií, z ktorých   selekcia vyberá tie životaschopné.

 

 

Hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou sa ďalej pokúsim priblížiť v nasledujúcich odsekoch:

 

Plazmidy.

Plazmidy predstavujú akési bunkové symbionty. Ako už naznačuje ich názov, vyskytujú sa v cytoplazme bunky a sú to akoby gény „odtrhnuté“ z chromozómov, ktoré sú však schopné rozmnožovať sa samy, nezávisle od chromozómov. Plazmid je vlastne iba kúsok maličkej, no autonómne sa kopírujúcej DNA. Baktérie  za normálnych okolností sa bez nich zaobídu, ale v určitých zmenených podmienkach im plazmidy môžu zachrániť život. Na plazmidoch sa totiž veľmi často nachádzajú gény zneškodňujúce antibiotiká. Baktéria s takýmto plazmidom je potom proti antibiotiku odolná čiže rezistentná. Po zavedení antibiotík do praxe sa v dôsledku mimoriadnych evolučných schopností plazmidov veľmi rýchlo objavujú nové rezistentné kmene baktérií. Zdá sa, že rozhodujúci podiel na evolučnej pružnosti plazmidov majú nedávno objavené preskakujúce gény. Zistilo sa, že gény rezistencie dokážu preskočiť z plazmidu na ktorúkoľvek inú DNA v bunke, napríklad na bakteriálny chromozóm, na iný plazmid alebo vírusovú DNA. Vďaka tomu gény rezistencie sa môžu samostatne šíriť na ďalšie baktérie ako nejaká epidémia génov ([3], 218-219).   

Vyššie uvedený mechanizmus podľa môjho názoru potvrdzuje hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou; je to ďalší dôkaz! Stačí, keď jeden plazmid, ktorý sa stal odolný proti antibiotiku hoci aj náhodnou mutáciou, prenesie svoju genetickú informáciu do celej populácie baktérií, čím zabezpečí jej mutáciu jedným smerom – odolnosť proti antibiotiku. Nemusí teda dochádzať k rozptylu mutácii baktérií a (širšej) selekcii.

 

Preskakujúce gény. 

Hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou stojí na predpoklade, že objav prírody, ktorý reprezentujú napr. gény zvyšujúce adaptáciu organizmu na prostredie, sa šíri do celej populácie a usmerňuje jej vývoj ako cielená mutácia. Túto hypotézu potvrdzuje nedávny objav preskakujúcich génov.

Čo sú to preskakujúce gény? Už v štyridsiatych rokoch pozorovala americká genetička Barbara McClintocková u kukurice nezvyčajné genetické javy. Začala ich vysvetľovať veľmi originálnou predstavou o génoch, ktoré sú schopné meniť svoje miesto na chromozóme. A to tak, že preskočia zo svojho pôvodného miesta na iné. Táto koncepcia bola natoľko v rozpore s celou klasickou mendelovskou genetikou, že celé desaťročia nikto nebral McClintockovú vážne. Tento názor pretrvával až do začiatku sedemdesiatych rokov, keď sa podobné javy pozorovali na molekulárnej úrovni u baktérií. Zistilo sa, že gény rezistencie na plazmidoch sú schopné preskočiť na iné miesto v DNA. Miesto sa môže nachádzať buď na tej istej molekule, alebo na inej molekule. Pritom preskočenie génu je súčasne aj jeho okopírovaním, takže pôvodne z jednej kópie máme dve. Mechanizmy preskakovania génov navodzujú aj rozsiahle výmeny celých častí genetickej informácie. Navyše frekvencia týchto prestávb genetického materiálu je niekedy až tisíckrát vyššia ako pri bežných mutáciách. Pre evolučnú teóriu z toho plynú revolučné dôsledky. Genetická informácia sa nemení len akumulovaním drobných zmien, zámenami nukleotidov („preklepmi“), ale aj preskakovaním a kombinovaním celých často funkčných celkov genetickej informácie. V súčasnosti sa čoraz viac evolucionistov prikláňa k názoru, že hlavným motorom evolučne významnej variability budú práve mechanizmy prestavby genetickej informácie, a nie hromadenie drobných odchýlok. Tie majú skôr význam akéhosi informačného šumu, ktorý po prekročení určitej hranice selekcia vyhodí z ďalšieho kola evolúcie. Názorom dnešných genetikov je, že evolúcia prebieha skôr genetickými revolúciami ako postupnými pomalými  reformáciami ([3], 292-293).

Cielené mutácie, ktoré sa snažím obhájiť, sú vlastne takouto genetickou revolúciou. Preskakujúce gény môžeme považovať za príklad  cielenej mutácie. Toto je veľmi závažný dôkaz!

 

Skúsenosť a inštinkt.  

Sú tri možnosti:  

  1. Poznanie nadobudnuté skúsenosťou (u organizmov) neovplyvňuje gény, a teda nemôže ovplyvniť vrodené konanie potomstva. To je pozícia neodarvinizmu.
  2. Poznanie nadobudnuté skúsenosťou ovplyvňuje gény a odovzdáva sa potomstvu geneticky vo forme inštinktov. To je pozícia lamarckizmu.
  3. Poznanie získané skúsenosťou preberá vo forme inštinktov priamo celá populácia (mechanizmus toho sa pokúša vysvetliť Rupert Sheldrake vo svojej teórii morfickej rezonancie – Lit. [2]). Táto pozícia  hypotéze evolúcie riadenej inteligenciou najviac zodpovedá.   

Pôvodne som sa prikláňal skôr k lamarckizmu, ale túto pozíciu vyvracia pokus, ktorý robil W. McDougall s bielymi krysami. Ich úlohou bolo naučiť sa uniknúť zo špeciálne konštruovanej nádrže s vodou tak, že plávali jednou z dvoch ciest. „Zlá“ cesta bola jasne osvetlená, zatiaľ čo „správna“ nebola. Keď sa krysa snažila uniknúť osvetlenou cestou, dostala elektrický šok.  Obidve cesty boli osvetľované striedavo. Počet chýb, ktoré krysy urobili, než sa naučili opúšťať nádrž neosvetlenou cestou, bol meradlom ich rýchlosti učenia. Zistilo sa, že u krýs z cvičenej línie (potomkov cvičených krýs) bola, bez selekcie, značná tendencia učiť sa v nasledujúcich generáciách rýchlejšie ([2], 196-199).  Neskôr - pri revízii pokusu, ktorú vykonal W. E. Agar - bola však presne rovnaká tendencia zistená aj u necvičenej línie ([2], 200), čo lamarckizmus nemôže vysvetliť. Poznanie nadobudnuté skúsenosťou sa teda odovzdáva vo forme inštinktov priamo celej populácii, čo potvrdzuje hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou – ďalší dôkaz! Doplním ešte, že z pozície neodarvinizmu sa schopnosť rýchlejšieho učenia celej populácie krýs nedá vysvetliť: k zrýchleniu učenia, bez selekcie, by nemalo dochádzať u potomkov cvičených, ani necvičených krýs.  

 

Ešte jeden príklad:

Na začiatku dvadsiateho storočia  začalo byť v Anglicku ľuďom ráno doručované fľaškové mlieko k dverám ich domov. Asi o dvadsať rokov neskôr začali sýkorky belasé [modřinky] na juhu v Southamptone preďobávať alumíniové uzávery týchto fliaš a piť z nich smotanu. Veľmi rýchlo sa tejto šikovnosti naučili sýkorky v celom meste. Po nejakom čase sa tento zvyk rozšíril aj do ďalších miest a podarilo sa ho úspešne monitorovať. Vzhľadom na to, že sa sýkorky zdržujú po celý svoj život len okolo jedného miesta a nesťahujú sa, uvažovalo sa vtedy o tom, že sýkorky objavovali nezávisle na sebe znovu a znovu to isté v rôznych častiach Anglicka. Vyskytli sa aj teórie, že vtáky sa tak úspešne učia pomocou telepatie. ([2], 281). 

Nech už je vysvetlenie tohto javu hocijaké, tento jav dokazuje hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou. Potvrdzuje ju v dvoch veciach:

 

1. Sýkorky sa naučili otvárať fľaše mlieka, čo bol výkon inteligencie a znamenalo to revolúciu.

2. Objav sa rýchlo rozšíril v širšej populácii, pretože bol výhodný pre život.

 

 

Experiment.

Na základe uvedeného odlíšenia od neodarvinizmu možno hypotézu evolúcie riadenej inteligenciou ľahko testovať.  Pozoruhodné sú už spomínané pokusy s baktériami: Pri experimentoch s baktériami sa zistilo, že v záťažových situáciách samy menia svoje gény vhodným smerom pre ich prežitie ([1], 101). Samotný tento fakt považujem za cielenú mutáciu. V citovanej literatúre sa však neuvádza, či všetky baktérie menili svoje gény rovnakým smerom. Navrhujem preto experiment: Vystavme 1000 baktérií stresovým podmienkam, napr. pôsobeniu antibiotika. Ak má pravdu neodarvinizmus, baktérie budú mutovať rôznymi smermi - dôjde k rozptylu mutácií. Ak je správna  hypotéza evolúcie riadenej inteligenciou, všetky baktérie budú mutovať viac-menej rovnakým smerom, výhodným pre život, resp. výhodnú  mutáciu preberie celá populácia (pozri časť2, odsek Plazmidy).

 

3 Ďalšie filozofické aspekty evolúcie

 

Moment slobody a determinizmu.

Nech sa častica, pes a človek dokážu vlastnou energiou pohybovať v priestore rýchlosťou 1 km/h. V čase t = 0 sa všetci traja nachádzajú v tom istom priestore: na jednom otvorenom dvore. Moment slobody spočíva v tom, že častica, pes aj človek si môžu vybrať, ktorým smerom sa vydajú alebo či ostanú hodinu sedieť na mieste. Výskyt častice, psa a človeka môžeme určiť tak, že berieme do úvahy ich možnosti a moment slobody. To jest v čase t = 1 hodina sa všetci traja nachádzajú v priestore vytýčenom 1 km na všetky strany smerom od dvora; pravdepodobnosť ich výskytu v tomto priestore je 100 %.

Pravdepodobnosť, že sa človek  vyskytuje v tomto priestore sa zmenšuje, keď zoberieme do úvahy rozšírenie jeho možnosti - povedzme, že môže použiť auto alebo lietadlo. Čím väčšie sú jeho možnosti oproti psovi a častici, tým viac rastie moment jeho slobody. Podľa môjho názoru však v princípe nie je rozdiel medzi slobodou častice, psa a človeka, rozdiel je len v stupni či v spôsobe ich determinácie. Ľudská sloboda nie je absolútna, v tom zmysle, že človek je slobodný, zatiaľ čo pes nie, ale je iba relatívna - človek je slobodnejší od psa, čo vyplýva z jeho väčších schopností a možností.

Sloboda je zrejme prítomná už na úrovni hmoty a v rámci fyzikálnych zákonov, napríklad v rozmedzí Heisenbergovho princípu neurčitosti a zákonov pravdepodobnosti kvantovej mechaniky, sa častice správajú slobodne a nevypočítateľne. Na druhej strane človek musí prijímať potravu, vylučovať, jeho telo podlieha zemskej príťažlivosti, atď., teda tie isté princípy – zákony premeny energie a iné fyzikálne zákony –,  ktoré determinujú hmotu, determinujú aj človeka.

Sloboda a determinizmus zrejme vyplývajú už z fyzikálnych zákonov a sú univerzálnou vlastnosťou hmoty a všetkého živého.

 

Inteligentný zámer.

Má vesmír nejaký inteligentný zámer? Prečo som sa narodil? Keby môj otec nestretol na dovolenke moju  matku, nepozval ju do kina, nezačal s ňou chodiť, neoženil sa s ňou a istého dňa neprišiel domov z práce o hodinu skôr a nepomiloval sa s ňou, nebol by som sa narodil a tak podobne jeho otec, až po primitívne organizmy. Je v mojom narodení možné rozoznať nejaký inteligentný zámer alebo Boží plán? Asi ťažko, príliš veľký faktor tu zohráva náhoda!

Je teda evolúcia plánovaný proces? Plánovaný nie, ale predsa má určité míľniky. Demonštruje to vývoj ľudského poznania: Je objavenie ohňa alebo kolesa plánovaný proces? Odpoveď je nie, ale predsa, pri určitom trende, muselo časom k týmto objavom dôjsť. V biológii sú takýmito míľnikmi mozog, oko alebo srdce.

 

Na záver sa pokúsim  zhrnúť, aké faktory ovplyvňujú vývoj druhov. Tie faktory sú:

 

1. inteligencia vlastná všetkému živému,

2. determinizmus a sloboda organizmov,

3. náhoda,

4. mutácia,

5. selekcia.

 

Súčinnosť týchto faktorov, to je ten Veľký konštruktér.

 

Čo viedlo k sebauvedomeniu  človeka.

Dovolím si ešte vysloviť jednoduchú hypotézu, že k sebauvedomeniu človeka viedlo umenie, ktoré začal vytvárať. Vytváranie a vnímanie umenia – to bol zrejme ten podvedomý intelektuálny tréning, ktorý smeroval k sebauvedomeniu človeka. Človek si začal uvedomovať seba pravdepodobne v období, keď začal vytvárať umenie.

Počiatky umenia siahajú ďaleko do našej minulosti:

Azda už Homo erectus pred 1,6 milióna rokmi používal červenú hlinku na maľovanie po tele. Prvým dôkazom estetického cítenia našich predkov je nález z juhovýchodného Anglicka, datovaný asi 200 000 rokov pred nami. Ide o pästný klin zhotovený z pazúrika, ktorý v sebe obsahuje skamenelinu morskej ježovky. Klin je okolo tejto skameneliny jemne opracovaný. V severnej Európe bola nájdená píšťala z kostí, schopná zahrať štyri odlišné tóny, datovaná do obdobia pred 82 000 – 43 000 rokmi, ktorú vyrobili neandertálci. Atď. ([4], 107)

Schopnosťou vytvárať umenie sa človek začal podstatnejšie líšiť od zvierat.

 

 

Poznámky:

1 Čím sa líši človek od stroja? Inteligencia stroja vyplýva z fyzikálnych procesov. Inteligencia človeka vyplýva z princípu, ktorý riadi už fyzikálne  procesy v jeho tele. Ten princíp nazývam „inteligencia v širšom zmysle“ – elementárna inteligencia.

2 Ortodoxný prístup k biológii je v súčasnej dobe daný mechanistickou teóriou života: na živé organizmy je nahliadané ako na fyzikálno–chemické stroje a všetky javy života sú pokladané za principiálne vysvetliteľné na základoch fyziky a chémie  ([2], 13). 

3 Oheň sa rozmnožuje, pokiaľ má dosť paliva a tiež je to systém premeny energie.

 

Literatúra:

[1] MICHALOV, Jozef.  Život z pohľadu evolúcie a kreácie. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 1999. 200 s. ISBN 80-8050-269-2.

[2] SHELDRAKE, Rupert. Teorie morfické rezonance: nová věda o životě. Vyd. 1. Praha: Elfa, 2002. 307 s. ISBN 80-86439-03-8. 

[3] SÝKORA, Peter. Alchýmia života: (o génovom inžinierstve a evolúcii). 1. vyd. Bratislava: Smena, 1989. 320 s. Sputnik.

[4] VÁCHA, Marek Orko. Návrat k stromu života: evolúcia a kresťanstvo. Preklad  Miloš Szabo. 1. vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2006. 123 s. ISBN 80-7162-627-9.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Naď očakáva, že počas víkendu otestujú aspoň tri milióny ľudí

Najväčšie problémy spôsobovali drive through odberové miesta.

Vo svete píšu o nepresných testoch aj o výzve prezidentky

Únia sa môže Slovenskom inšpirovať, ak sa projekt podarí.


Už ste čítali?